John Dewey – dekonštrukcia amerického liberalizmu

Rastislav Diovčoš

John Dewey je považovaný za “krstného otca” amerického liberalizmu. Žil v rokoch 1859-1952. Je nespochybniteľné, že tento človek mal výrazný vplyv na politickú filozofiu a tiež aj politiku v dvadsiatom storočí, i keď vplyv nie veľmi pozitívny. Dewey bol filozofom pragmatizmu.

V americkej politike bol viditeľný vplyv Deweyho u amerických progresivistov (etatistov) “od Theodora Roosevelta až po Clintona”. Progresívne hnutie bolo významným prúdom v oboch stranách. A práve progresivisti v Republikánskej strane, zhromaždení okolo prezidenta Theodora Roosevelta presadzovali aktívnejšie a silnejšie postavenie Ameriky vo svete. Prielomom Amerického izolacionizmu bol až vstup Ameriky do I. Svetovej vojny za demokratického progresívneho prezidenta Wilsona. Bezprecedentným však bolo odôvodnenie amerického vstupu do vojny. Jeho účelom malo byť – “to make world safe for democracy”, inými slovami viesť globálnu krížovú výpravu za demokratickú formu vlády vo svete. Teda nie strážiť si svoju vlastnú slobodu, ako chceli otcovia zakladatelia, nie sledovať svoje národné záujmy, ako chcel Theodore Roosevelt, ale usilovať sa o cieľ idealistický a globálny. Wilson sa tak stal otcom idealizmu v americkej zahraničnej politike. Američania však vôbec nezdieľali Wilsonov mesianizmus a senát po skončení vojny jeho projekt Spoločnosti národov odmietol a tak sa zdalo, že Wilsonov internacionalizmus a intervencionizmus zostane len epizódnou odchýlkou v izolacionistickej tradícii. Víťazstvo Franklina Delano Roosevelta v roku 1932 bolo skutočným krokom k socializmu – tým začala liberálna revolúcia. Liberalizmus sa stal označením názorov Deweyho, názorov, že štát (federálna vláda) sa má aktívne starať o blahobyt občanov prostredníctvom intervencií do ekonomiky a financovania rozsiahlych korporativistických programov znižujúcich nezamestnanosť a zvyšujúcich životnú úroveň a zvyšujúcich životnú úroveň, ktoré boli súhrnne označované ako New Deal. Roosevelt, pod vplyvom Deweyho, vyhlásil svoj program Štyroch slobôd. K dvom tradičným slobodám (slova a náboženstva) pridal aj dve nové – slobodu od strachu a od núdze.

Dielo Deweyho položilo základy mnohých v súčasnosti prevládajúcim škodlivým javom, ktoré nahlodávajú piliere západnej civilizácie. Navonok akoby vychádzal z americkej tradície. Rovnako ako Otcovia zakladatelia obhajoval slobodu a demokraciu, ale z inej pozície. Relativista Dewey popieral reálnu existenciu absolútnej pravdy. Považoval prirodzené právo za predsudok a hodnoty za konvenciu, preferenciu občanov. Argumentoval, že sloboda slova je žiadúca, pretože absolútna pravda neexistuje, pretože každý má tú svoju. Snažil sa to tvrdiť napriek tomu, že v Deklarácii nezávislosti sa píše, že “ľudia majú žiť slobodní, pretože toto je tá skutočná pravda, ktorú pokladáme za samozrejmú. Taktiež z relativizmu vyvodil potrebu demokracie – ak nie je žiadna pravda absolútna, verejný život organizujeme podľa priania väčšiny. Toto by sa dalo dosť výstižne nazvať morálnym a hodnotovým nihilizmom. Dewey tvrdil vo svojom diele Liberalism and Social Action, že americkí liberáli nemajú usilovať len o slobodu negatívnu, slobodu od štátnych donútení, ale aj o slobodu pozitívnu, moc mať to, čo chcem alebo potrebujem. A k tomu má dopomôcť štát.

John Dewey sa nazýva liberálom, i keď skutočnú podstatu liberalizmu výrazne opustil. Dewey vychádzal z vedeckého relativizmu a tvrdí, že definícia obsahu liberalizmu podlieha zmene. Tvrdí, že hoci v 18. storočí poskytoval liberalizmus laissez-faire adekvátnu odpoveď na skostnatené inštitúcie feudalizmu, ktoré zabraňovali pozitívnemu rozvoju spoločnosti, už sa stali práve brzdou rozvoja. Odôvodňuje to zmenou spoločenských podmienok a v tom možno vidieť určité hegelovské prvky – keď pôvodné nástroje narážajú na zmenené podmienky novej doby a to si vyžaduje použitie nových metód.

Štát je podľa Deweyho povinný demokratizovať spoločnosť aj ekonomiku. Toto sú práve nové nástroje, ktoré majú obmedziť ekonomické a právne inštitúcie obmedzujúce plnú realizáciu ľudského potenciálu. Hoci sa jeho politicko-filozofické myslenie skrýva pod označením liberalizmus, Dewey zásadne obracia krédo klasického liberalizmu, že sloboda môže byť len individuálna a len slobodní jednotlivci môžu tvoriť slobodnú spoločnosť. Nahrádza ho rousseauské, že ľudia sa stávajú/sú donútení byť slobodní prostredníctvom slobodnej spoločnosti. Demokracia nemá byť len spôsobom výberu vládcov, ale má mať aj aktívny prvok – verejná edukácia. “Praktickým dôsledkom naplnenia týchto ideí je politický systém s trvalou vrstvou profesionálnych manažérov štátu, ktorí sa usilujú neustále odstraňovať prekážky v ceste ľudí – sociálne inžinierstvo par excellence” (Štefunko, 2OO1). A tu možno nájsť zárodky pozitívnej diskriminácie v mene ochrany všetkých reálnych aj nereálnych menšín čo má nakoniec za následok nivelizovanú spoločnosť. Tvrdí, že sme vstúpili do kolektivistickej doby, čo v zásade znamená zmenu spoločenského života z individualistického na korporatívny. Človek je tak vrhnutý do spletených spoločenských vzťahov, ktoré zabraňujú rozvoju jeho osobnosti.

Taktiež prišiel s tzv. demokratizáciou ekonomiky. Táto demokratizácia je v podstate nepriamou socializáciou, nie prostredníctvom priameho rozširovania štátneho vlastníctva, ale zvyšovaním vplyvu štátu na súkromné vlastníctvo na základe zákona. Dewey takto navrhuje dobrovoľnú, ktorá je v skutočnosti násilnou, distribúciu príjmov a bohatstva obyvateľstva, obmedzenie ekonomickej moci veľkých korporácií, posilnenie postavenia inžinierov a technikov na úkor finančníkov či obchodníkov a presmerovanie ekonomickej produkcie na uspokojovanie celospoločenských potrieb a potlačenie súčasnej orientácie cielenej na uspokojovanie potrieb jednotlivcov.

Stotožňuje verejnosť so štátom ako politickým útvarom. Dewey neakceptuje jednotlivca a jeho konania napriek tomu, že človek je konajúca bytosť. Pri vzťahu rovnosti a slobody Dewey vyznáva názor, že sú zlučiteľné, prirodzene späté – “Tam kde si ľudia nie sú rovní, nemôžu byť rovnako slobodní”. Pre uvedomelú reguláciu celého spoločenského života je potrebná zmena politických a ekonomických inštitúcií a procesov. Liberalizmus pre Deweyho neznamená slobodu individuálneho ekonomického podnikania a ochranu vlastníckych práv, ale predovšetkým možnosť oslobodiť ľudí spod “tyranie” tradičných noriem, inštitúcií predpojatých presvedčení, ktoré sú dielom iba tradície . Nestačí, že jednotlivec si môže zvoliť cestu ku šťastiu podľa vlastného uváženia, ale musí si ju zvoliť kvalifikovane, tj. na základe vedeckých poznatkov. Niektorí autori, komentujúci diela Johna Deweyho, nachádzajú, že rúhanie sa Bohu mu nie je “proti srsti”. Jeho poňatie človeka totiž predpokladá, že každý jednotlivec obsahuje nekonečnú univerzálnu možnosť – a to je božský atribút. A tradičné náboženstvo považuje len za výraz predvedeckého štádia kultúry.

Dewey sa často nemýli, keď analyzuje nedostatky existujúceho zriadenia, ani keď kritizuje atomický individualizmus, ale pritom však zabúda na existenciu reálnych ľudí, ktorí sú ako jednotlivci konajúce bytosti, ktorí prirodzene rešpektujú zdedené pravidlá, inštitúcie a transcendentnú vieru, ktoré sme zdedili ale sami nevynašli, rešpektujú ľudské obmedzenia a nedostatky a snažia sa tieto nedostatky naprávať.

Bibliografia:

Velké postavy politickej filosofie. Občanský institut; Praha 1996.

Gray, J.: Liberalism. Oxford university press, 1999.

Zálešák, T.: Koniec liberalizmu? In: OS. December 2001/12 ss. 31-32.