HZDS – deviantný prvok slovenského politického systému

Rastislav Diovčoš

Alexandra Hollá

Počiatok politickej a formálnej existencie Hnutia za demokratické Slovensko spadá do roku 1991, avšak jeho personálna podoba sa začala vytvárať už so vznikom širokospektrálneho protitotalitného hnutia Verejnosti proti násiliu. Kľúčovým momentom jeho ďalšieho vývoja bol vstup Vladimíra Mečiara do slovenskej politiky; počiatok Hnutia za demokratické Slovensko je teda nutné datovať od doby, kedy sa stáva čelným predstaviteľom štátu.

Po parlamentných voľbách v roku 1990, v ktorých VPN na Slovensku zvíťazila, stálo toto politické hnutie pred problémom výberu nového slovenského premiéra. Dovtedajší predseda vlády Milan Čič nesplňoval všeobecné predstavy s ohľadom na svoje členstvo v komunistickej strane a účasť v poslednej prednovembrovej slovenskej vláde, na poste ministra spravodlivosti. Z troch kandidátov vybral najvyšší riadiaci orgán VPN - Koordinačné centrum (KC) práve Vladimíra Mečiara. Rozhodnutie nebolo jednoznačné v zmysle presvedčenia väčšiny členov KC VPN o V. Mečiarovi ako o ideálnom type demokratického politika prechodovej éry. Časť vedenia sa domnievala, že potenciál V. Mečiara môže využiť k presadzovaniu vlastných politických záujmov a nový premiér bude zachovávať politickú líniu VPN. Druhá skupina vo vedení VPN sa naopak hneď plne stotožnila s Mečiarovými politickými predstavami a výdatne ho s rastúcou popularitou u slovenskej verejnosti začala podporovať. Táto skupina jeho stúpencov formálne svoju činnosť neinštitucionalizovala, napriek tomu sa však začala prejavovať svojimi autonómnymi postojmi voči oficiálnemu vedeniu VPN.

Vzájomné spory sa veľmi rýchlo stupňovali až do marca roku 1991, kedy Mečiar cez svojich stúpencov vyprovokoval konflikt s vedením VPN, vedúci k sformovaniu frakcie Za demokratické Slovensko. Spor o smerovanie VPN bol verejnosti prezentovaný ako spor o zachovanie svojbytného postavenia Slovenska v rámci federácie.

V období nasledujúceho mesiaca, keď intenzita vzájomnej komunikácie medzi oboma krídlami VPN neustále klesala, bol Vladimír Mečiar podobne ako aj jeho najbližší spolupracovníci odvolaný z funkcie predsedu vlády, čo následne viedlo k formálnemu rozdeleniu VPN na mimoriadnom sneme. V období ohraničenom vstupom V. Mečiara do slovenskej vlády a vyvolaním sporu s oficiálnym vedením VPN a sformovaním HZDS ako nezávislého politického subjektu vzniká v rámci tohoto politického hnutia okolo jeho osoby neformálna skupina blízkych politikov, ktorých spojovala výlučne politická vôľa podporovať ním artikulovanú politiku smerom k zvýrazneniu postavenia Slovenska v rámci československej federácie, pričom programovo a ideologicky sú si títo politici pomerne ďaleko vzdialení.

Dňa 22. júna 1991 na I. ustanovujúcom sneme HZDS v Banskej Bystrici zvolilo za svojho predsedu V. Mečiara, podpredsedami sa stali tí bývalí ministri, ktorí boli tiež odvolaní, alebo odišli zo slovenskej vlády na vlastnú žiadosť, teda A. M. Húska, M. Kňažko, M. Kováč a R. Filkus.

Prvotnou príčinou, prečo sa HZDS oddelilo od VPN videl Mečiar v odmietnutí jeho pravicového smerovania ako výrazu odklonu od občanov a ich potrieb, vnútorného nedemokratického usporiadania, netolerancie a neúcty k iným názorom.

HZDS zahrňovalo v sebe niekoľko politických prúdov, ktoré dokresľujú jeho politickú nevyhranenosť v oblasti spoločenských konfliktov. Na politiku HZDS mali vplyv predovšetkým liberálne, sociálno-demokratické a tiež aj politické prúdy výrazne inklinujúce k nacionalizmu a politickému extrémizmu.

Po odvolaní V. Mečiara z funkcie predsedu vlády SR a odchodu ďalších ministrov sa HZDS stalo opozičnou politickou stranou. HZDS v tomto období vystupovalo ako názorovo jednotný politický subjekt, jeho politická disciplinovanosť sa prejavovala i v zhodnom postoji jeho poslancov pri jednotlivých hlasovaniach v parlamentoch. Na slovenskej politickej scéne spoločne s ním vystupovala v opozícii aj SNS, ktorá však jednoznačne definovala svoj postoj k postaveniu Slovenska v rámci federácie. Spolupráca s HZDS bola limitovaná práve s jeho nejasným stanoviskom v otázke rozdelenia federácie. Ďalším blízkym politickým subjektom bola SDĽ, ktorá bola všeobecne považovaná za jeho najvážnejšieho adepta na prípadnú koaličnú spoluprácu.

Ak použijeme Duvergerovu klasifikáciu dominantných cieľov opozície, sú ciele HZDS ako najsilnejšej strany politickej opozície prezentované v rámci boja o druhotné princípy, pričom určité prvky jeho jednania voči stranám vládnej koalície odporujú klasickému Duvergerovmu chápaniu tejto kategórie. Politický boj mal skôr podobu vygradovaného politického súperenia, v ktorom môže zvíťaziť len jeden, čo nápadne pripomína politický boj o základné princípy. HZDS v tomto období svojej politickej rivality nehodlalo odstrániť z volebného boja prostriedky stojace mimo pravidiel demokratickej súťaže politických strán, predsa svojou opozičnou politikou a miestami nevyberaným politickým štýlom nesplňuje Duvergerovu predstavu politického boja, ktorý posiluje solídnosť režimu.

Na federálnej úrovni bolo HZDS nútené spolupracovať s politickým subjektom , ktorý podobne ako HZDS na Slovensku dominoval v Čechách, teda Občianskou demokratickou stranou. Prvoradým cieľom HZDS bolo úspešné zvládnutie delenia federácie a nasledovné uzatvorenie 16 základných zmlúv medzi ČR a SR.

K 1. januáru 1993 vznikla samostatná Slovenská republika a HZDS získalo postavenie najsilnejšej politickej strany v krajine, ktorá najviac disponuje absolútnou parlamentnou väčšinou a vďaka tichej spolupráci na parlamentnom poli je schopná pre svoje návrhy zaistiť aj väčšinu ústavnú. O koalícii so SNS a SDĽ už HZDS neuvažovalo, napriek prejavenému záujmu SNS.

V tejto dobe sa začali verejne vyhrocovať a medializovať konflikty priamo vo vedení HZDS, pričom kľúčovým sa ukázal konflikt medzi premiérom a predsedom HZDS a podpredsedom HZDS, podpredsedom vlády a ministrom zahraničných vecí SR Milanom Kňažkom (obzvlášť v otázkach voľby prezidenta SR, financovania HZDS, kritiky ministra školstva Dušana Slobodníka), v dôsledku ktorých opustil Milan Kňažko spoločne s ďalšími poslancami stranu a založil Alianciu demokratov SR.

HZDS bolo postavené pol roka po svojom triumfálnom víťazstve v parlamentných voľbách v roku 1992 pred vážny problém vnútornej komunikácie. Jeho základ spočíval v neschopnosti najužšieho politického vedenia HZDS - a zvlášť predsedu - tolerovať autonómne politické názory voči oficiálnym politickým postojom hnutia. Politická kríza vnútri HZDS a následný odchod časti poslaneckého klubu bola odrazom autoritatívneho štýlu uplatňovaného vo vrcholnej orgánoch HZDS a štátu, pričom prípadný vznik názorovej frakcie v ich rámci bol pre Mečiara neprijateľný. Jeho patrimoniálny vzťah voči HZDS sa blížil k niektorým zásadám riadenia, ktoré sú uplatňované v stranách vodcovského typu.

Proces politickej erózie HZDS sa však nezastavil; iniciátorom ďalšej kritiky bol minister zahraničných vecí J. Moravčík, ktorý bol vymenovaný po odvolaní M. Kňažka. K tejto iniciatíve sa pridalo 10 ďalších poslancov HZDS a aj minister Roman Kováč. Vedenie HZDS jednalo v tomto a ďalších prípadoch podľa rovnakého scenára ako v situácii vzniku iniciatívy M. Kňažka, frakcia Alternatíva politického realizmu bola z hnutia vylúčená. Súbežne s iniciatívou J. Moravčíka oznámila svoj odchod aj Národno - sociálna a demokratická frakcia. Potom, čo V. Mečiar odmietol konkrétne riešenie situácie a vytvorenie

vlády širokej koalície, vyslovila Národná rada SR 11. marca 1994 v tajnom hlasovaní premiérovi nedôveru, podľa ústavy bola následne povinná podať demisiu aj celá vláda.

V náväznosti na základnú charakteristiku cieľov opozície podľa Duvergerových kritérií, podaných v súvislosti s parlamentnými voľbami v roku 1992, môžeme konštatovať, že všeobecné charakterové rysy, ktoré nám nedovoľujú v plnej miere indikovať jeho politické aktivity HZDS ako boj o druhotné princípy, sa ďalej zvýraznil. Jeho cieľom vo vzťahu k niektorým opozičným politickým subjektom bola priamo ich likvidácia (prípad Demokratickej únie), za použitia možných výkladov niektorých právnych noriem, ktoré však prekračujú obvyklé princípy používané v demokraciách západného typu. Volebný boj zo strany HZDS sa predovšetkým svojou formou ďalej priblížil Duvergerovej charakteristike boja o základné princípy. Táto forma politického súperenia je typická predovšetkým pre totalitné strany, povaha volebného boja HZDS však zvýraznila trendy smerom k politickej nevraživosti voči ostatným politickým subjektom, s cieľom dosiahnutia dominantného postavenia na slovenskej politickej scéne.

V predčasných parlamentných voľbách HZDS v koalícii s marginálnou Roľníckou stranou Slovenska zvíťazila so ziskom 35.0% hlasov a 61 mandátov. Po víťazných voľbách rokovalo HZDS s ostatnými parlamentnými subjektami o možnosti vytvorenia novej vlády (odmietlo však jednať s Maďarskou koalíciou a Demokratickou úniou Slovenska).

Udalosti na konci roku 1994, kedy nová parlamentná väčšina začala uplatňovať výkon moci na základe konfrontačného politického štýlu a tzv. tyranie väčšiny a vo väčšine prípadov boli ignorované názory parlamentnej opozície, potvrdili predpoklady, že po odchode liberálnych frakcií z HZDS získajú vplyv na jeho politiku v mnohom výraznejšej intenzite politické prúdy koketujúcimi k politickému radikalizmu, nacionálnemu populizmu a etatizmu.

Po voľbách v roku 1998 HZDS sa stalo opäť najsilnejším politickým subjektom a zvíťazilo so ziskom 27.0% hlasov, avšak po neúspešných koaličných rozhovoroch bola vláda vytvorená stranami doterajšej opozície.

Postavenie HZDS v slovenskom stranícko-politickom systéme

HZDS by sme mohli označiť ako hnutie len v období medzi konštituovaním sa platformy Za demokratické Slovensko v rámci VPN a samotným vznikom HZDS. Hlavné znaky politického hnutia - jeho monotématickosť, inštitucionalizácia nezodpovedajúca úrovni politických strán a snaha o prezentáciu širšieho spektra sociálnych síl v podobe programovej orientácie - sú v prípade HZDS zreteľné v snahe podporiť premiéra V. Mečiara v jeho vládnej funkcii, pričom po jeho samotnom vzniku svojimi znakmi splnilo koncept klasického chápania politickej strany. Neochota HZDS dať do súladu formálnu stránku veci so skutočným stavom má skôr dôvody psychologické a súvisí so všeobecným odmietaním a nedôverou v inštitút politickej strany v posttotalitnom Slovensku.

Stanovy definujú HZDS ako "politické hnutie občanov Slovenskej republiky, ktorí sa hlásia k demokratickým zásadám slobody, rovnosti a solidarity". Vznik členstva spočíva v jasne stanovenom postupe a je viazaný na presné podmienky, na ktorých splnenie dohliada príslušná miestna organizácia.

Ak zhrnieme predošlé indície, môžeme konštatovať, že HZDS napĺňa i tie kritériá, podľa ktorých spravili definície politickej strany Joseph La Palombara a Myron Weiner, ktorí vymedzujú politickú stranu na základe štyroch kritérií: trvalá organizácia, ktorá pravdepodobne prežije svojho súčasného vodcu, dobre zriadená a trvalá miestna organizácia, ktorá udržuje pravidelné a rozmanité vzťahy v celoštátnom merítku, vôľa politických vodcov vykonávať moc, nielen ju ovplyvňovať, a snaha vyhľadať ľudovú podporu prostredníctvom volieb alebo iným spôsobom.

Podobne možno pri analýze HZDS postupovať i z hľadiska ďalších definícií, ktoré sú používané v politológii. HZDS spĺňa požiadavky minimálnej definície Giovanniho Sartoriho ako politické skupiny, ktoré sa zúčastňujú volieb a je ich prostredníctvom umiestniť svojich kandidátov do verejných úradov.

Nevykryštalizovanosť, pomerne veľká politická nečitateľnosť a nemožnosť zaradiť HZDS podľa tradičných vzorcov ideovo politickej orientácie bola v oficiálnom chápaní jeho predstaviteľov predstavovaná ako prednosť a neštandardný vývoj slovenského stranícko-politického systému ako budúci možný model v celoeurópskom rozmere.

Veľkosť HZDS

Aj napriek tomu, že rétorika niektorých popredných predstaviteľov hnutia bola v znamení cieľa dosiahnutia nadpolovičnej väčšiny mandátov v NR SR, tak aspoň jeho pragmatická časť si bola vedomá stavu, že HZDS nedisponuje natoľko širokým voličským potenciálom k jeho reálnemu uskutočneniu. Táto situácia naďalej posilovala demagogické prvky jeho politiky, lebo HZDS bolo postavené do situácie, že jeho program bude v rámci nutnej koaličnej spolupráce modifikovaný v prospech dvoch menších a politicky extrémnejších politických strán (1994-1998), alebo nebude vystavená nutnosti jeho aplikácie (po parlamentných voľbách v roku 1998).

Ak sa pridržiavame Duvergerovej definície dominantného postavenia politickej strany v straníckom systéme, tak bolo HZDS v parlamentných voľbách v roku 1992 a 1994 ďaleko najsilnejším politickým subjektom, pričom druhý moment Duvergerovej definície bol v slovenskom prostredí napĺňaný, čo nám okrem iného simplifikuje i vyššie spomenutý citát V. Mečiara, v ktorom vyjadril rozšírený názor, že politická konštelácia v podobe HZDS bola dôvodom vzniku samostatného štátu.

V prípade HZDS však neviedlo jeho dominantné postavenie k stabilizácii politického systému. Zdrojom nestability, ktorá pôsobila v protismere proti očakávaným predpokladom, bola jeho vnútorná nejednotnosť a periodicky sa opakujúce vnútorné štiepenie. Tento moment pozorovateľný v podobe odchodu časti popredných predstaviteľov, neumožňoval oslabovať demagogické a extrémistické prvky HZDS, naopak tieto prvky výrazne posiľoval. Výsledky dominantného postavenia boli i v slovenskom prípade identické, HZDS v podmienkach multipartistického režimu dokázalo získať solídnu parlamentnú väčšinu len prostredníctvom sformovania vládnej koalície.

Sociálno-ekonomické a technické faktory determinujúce postavenie HZDS

Ak obrátime pozornosť na Duvergerove všeobecné faktory, ktoré sú spoločné všetkým štátom a výrazne ovplyvňujú podobu politických strán a politického systému ako takého, je HZDS z pohľadu sociálno-ekonomických faktorov stranou, ktorá oslovuje všetky sociálne skupiny obyvateľstva, najviac hlasov získava od robotníkov, dôchodcov a úradníkov, relatívne najmenej úspešná je medzi roľníkmi. Z hľadiska typológie Richarda Rosa a Dereka Urwina je HZDS stranou heterogénnou, nie je zameraná špeciálne na žiadnu sociálnu skupinu a jej voličstvo nemá žiadne výrazné sociologické rysy, čo však nemožno zamieňať za špecifické zvláštnosti voličstva. HZDS i v tomto ohľade napĺňa predstavu všeľudovej strany, ako ju navrhol Otto Kirchheimer, alebo strany voličov podľa Jeana Charlota či Sartoriho masovej volebnej strany. Snaží sa oslovovať všetky sociálne vrstvy spoločnosti, nestojí výhradne ani na základe náboženskom, nemá ani jednotný sociálny základ.

Z hľadiska vplyvu sociálnych tried podporuje HZDS svojimi politickými aktivitami teóriu Seymoura Martina Lipseta, že extrémistické hnutia a netolerantné ideológie nachádzajú v modernej spoločnosti častejšie podporu u nižších vrstiev. HZDS ako celok v súčasnosti nereprezentuje klasifikáciu extrémistického hnutia, ale v jeho rámci existujú veľmi silné politické prúdy, ktoré sa podstatným spôsobom blížia k tomuto poňatiu.

Volebné programy sú všeobecne v znamení nedôvery v nástroje trhu a trhového hospodárstva pri riešení spoločenských problémov, zdôrazňujú naopak úlohu štátu ako garanta riešenia najdôležitejších otázok a len výnimočne delegujú svoje právomoci na iné mimovládne organizácie, čo v niektorých ohľadoch má charakter neadekvátnej ingerencie štátu do života občanov. Samostatné programové požiadavky HZDS všeobecne napĺňajú tézy sociálno-demokratických strán západnej Európy, zároveň ale program obsahuje aj požiadavky liberálneho charakteru (zníženie daňového zaťaženia podnikateľov, zavedie sexuálnej výchovy), ďalej program strán ekologických a strán kresťansko-demokratických akcentom na úlohu cirkvi a kresťanských hodnôt v procese spoločenskej transformácie.

Záver

HZDS pôsobí na slovenskej politickej scéne nepretržite už viac ako 8 rokov. V priebehu tohoto obdobia zvíťazilo vo všetkých parlamentných voľbách a stalo sa najsilnejším politickým subjektom, napriek tomu dnes stojí pred jednou z najdôležitejších etáp svojho vývoja. Doteraz bolo v centre najdôležitejších politických rozhodnutí a najpodstatnejším spôsobom určovalo celkový smer vývoja slovenskej politiky. V dôsledku svojej konfrontačnej politiky si však obmedzilo manévrovací priestor v koaličných vyjednávaniach natoľko, že sa dostalo do pozície, v ktorej je závislé na úspechu a spolupráci s menšími politickými stranami, ktoré však zaujímajú priestor na okrajoch politického spektra, čo sa zvlášť prejavilo po všeobecných voľbách v roku 1998, kedy sa ostatné parlamentné politické subjekty s výnimkou SNS dokázali zhodnúť aj napriek vzájomnej ideovej vzdialenosti - s ohľadom na nutnosť zmeny doterajšej politiky HZDS - na vytvorení koaličnej vlády.

Ak si chce Hnutie za demokratické Slovensko naďalej zachovať pozíciu najsilnejšej strany v rámci slovenského politického systému, bude pravdepodobne nútené pristúpiť k celkovej reforme svojej podoby tak, aby zabránilo ďalšiemu úbytku voličov a neschopnosti oslovovať niektoré spoločenské vrstvy. HZDS stojí pred dôkladnou revíziou uplatňovaného politického štýlu, ktorý aktívne a cielene smeroval proti možnosti formovania základov konsenzuálneho usporiadania vo vzťahu k ostatným politickým stranám. Ďalší krok potom predstavuje jednoznačnú ideovo programovú názorovú profiláciu a dokončenie procesu na klasickú politickú stranu. Doterajšie vedenie HZDS tento krok stále odďaľovalo, napriek tomu je zrejmé, že v dôsledku vývoja po parlamentných voľbách v roku 1998 získava stále silnejšie postavenie tá časť, ktorá by HZDS smerovala k programu strán sociálno-demokratického a socialistického typu, pričom tento moment v sebe obsahuje nutnosť ďalej pacifikovať tradicionalistické a pronárodné krídlo okolo A.M. Húsku, R. Hofbauera a D. Slobodníka, ktorí zosobňujú autoritárske, antieurópske a antiliberálne postoje v rámci jeho najširšieho vedenia. To by sa prirodzene neobišlo bez ďalších podstatných personálnych zmien, ktorá by však s najväčšou pravdepodobnosťou zvýraznila postavenie pragmatického krídla, ktoré sa v súčasnej dobe koncentruje predovšetkým okolo členov HZDS z podnikateľských kruhov, so zrejmými ekonomickými záujmami. Ich súčasťou by bola aj minimalizácia vplyvu V. Mečiara v podobe čestného predsedníctva. Za tejto situácie by mohlo HZDS podstatným spôsobom zvýšiť svoj koaličný potenciál. V tomto momente sa v možných scenároch vývoja dostávame na úroveň pôsobenia súčasnej koaličnej vlády, ktorého erózia by mohla urýchliť spoluprácu HZDS so stranami, ktoré sa vymedzujú naľavo od politického stredu, teda SDĽ, SOP a SDSS a zelenou platformou SDK.

Literatúra:

LEŠKO, M.: Mečiar a mečiarizmus. (Politik bez škrupúľ, politika bez zábran). VMV, a.s., Bratislava.

KRIVÝ, V. a kol.: Slovensko a jeho regióny: sociokultúrne súvislosti volebného správania. Nadácia Médiá. Bratislava 1996.

Slovenské voľby ´98: Kto? Prečo? Ako?. Ed.: Martin Bútora, Grigorij Mesežnikov, Zora Bútorová. Inštitút pre verejné otázky, Bratislava 1999.

Slovensko: problémy konsolidácie demokracie. ...spor o "pravidlá hry" pokračuje. Ed.:

Soňa Szomolányi. Nadácia Friedricha Eberta, Bratislava 1997.

Slovensko1995. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Ed.: Martin Bútora, Péter Hunčík.Nadácia Sándora Máraiho, Bratislava 1996.

Slovensko1996. Súhrnná správa o stave spoločnosti a trendoch na rok 1997. Ed.: Martin Bútora. Inštitút pre verejné otázky, Bratislava 1997.

Slovensko1997. Súhrnná správa o stave spoločnosti a trendoch na rok 1998. Ed.: Martin Bútora, Michal Ivantyšyn. Inštitút pre verejné otázky, Bratislava 1998.

Slovensko1998. Súhrnná správa o stave spoločnosti a trendoch na rok 1999. Ed.: Martin Bútora, Michal Ivantyšyn. Inštitút pre verejné otázky, Bratislava 1999.

Voľby 1998. Analýza volebných programov politických strán a hnutí. Ed.: Grigorij Mesežnikov. Inštitút pre verejné otázky. Bratislava 1998.

www.hzds.sk