Klientelizmus, korupcia a mafia ako sociálny fenomén

 

Tatiana Diovčošová

 

 

Ho fame di giustizia... (Som hladný po spravodlivosti...) Obzvlášť v posledných rokoch sa v Taliansku vystupňoval odpor voči deviantným prvkom spoločnosti, medzi ktoré patrí napríklad klientelizmus a od neho sa odvíjajúce problémy s korupciou a mafiou. Každý zo spomínaných aspektov spoločenského, politického i hospodárskeho života sa cudzincovi vybaví v súvislosti s touto krajinou ešte skôr než bohatá história alebo prekrásne pamätihodnosti a príroda. Už od čias slávneho Luckyho Luciana je vo svete rozšírený stereotyp, že každý Talian je mafián. Pohreb sudcu Falconeho, ktorý sa stal symbolom boja proti mafistickým praktikám, sa zmenil na obrovskú demonštráciu a dav v katedrále odsunul vládnych predstaviteľov. V danej situácii to však nebol čin smerujúci proti jednotlivcom. Bol to útok na bezmocné inštitúcie. Pád prvej republiky, ktorý bol spôsobený odhalením korupcie siahajúcej na najvyššie miesta v rámci štátu a politických strán a stále násilnejšie prejavy mafie, ukázali obyvateľom, čo všetko spôsobil ich strach a ľahostajnosť politických špičiek.

Klientelistický vzťah možno charakterizovať personálnou závislosťou, ktorá nesúvisí s príbuzenskými väzbami. Spája dve osoby, ktoré disponujú nerovnakými zdrojmi - patróna a klienta - kvôli vzájomnej výmene služieb. (Dogan, Pelassy, 1996:87) Táto definícia kladie dôraz na tri základné aspekty klientelizmu - závislosť, reciprocitu a skutočnosť, že ide o vzťah osobný. Klientelizmus formuje vzťah osôb nerovnakého postavenia, prestíže a vplyvu, čo utvára prapôvodný faktor vertikálnej stratifikácie. Tento asymetrický vzťah býva najčastejšie skúmaný v kontexte rurálnych spoločností, kam zaraďujeme aj značnú časť južného Talianska. Pokiaľ sa zameriame na ekonomickú stránku, závislosť roľníka sa prejavuje v tom, že jeho jediné vlastníctvo predstavuje jeho práca a nie pôda; a takisto postráda kapitál, ktorý by mu umožnil investovať do technického vybavenia. (Monti, 1992, Procacci, 1997) Významným faktorom ovplyvňujúcim jeho status je aj vysoký stupeň právnej nevedomosti, a preto vníma nespravodlivosť ako prírodnú kalamitu, ktorej nie je možné zabrániť. V takejto situácii je opora v patrónovi spôsobom ako zdolať prekážky. Najvplyvnejším patrónom mnohokrát nie je ani tak ten najbohatší či najveľkorysejší člen komunity, ale ten, ktorý má najlepšie konexie. Výmenou za vplyv potom získava služby v naturáliách a formálnu úctu. Tento model správania predstavuje situáciu, kedy je cennejšia moc ako majetok.

S vykonávaním vzájomných protislužieb sa stretávame na každom mieste a v každej dobe. Je to pevne zavedený vzťah zmluvného charakteru; hoci ide o tichú dohodu. Niektorí starší autori tvrdia, že chránencami patróna sú najčastejšie členovia rodiny, či už blízkej alebo vzdialenejšej. Podľa J. LaPalombara (in Dogan, Pelassy, 1996:88) to však nie je nevyhnutné, hoci nevylučuje ani existenciu takýchto zväzkov, a preto rozlišuje medzi termínmi parentela (príbuzenstvo, rodina) a clientela (zákazníci). Post patróna však v sebe zahŕňa predovšetkým funkciu prostredníka medzi centrom a perifériou. Značne ovplyvňuje artikuláciu záujmov, komunikáciu, prerozdeľovanie zdrojov, posudzovanie nariadení a predpisov ai.

Treba si uvedomiť skutočnosť, že fenomén klientelizmu možno nájsť v každej spoločnosti a jediný rozdiel medzi nimi spočíva len v jeho miere a forme. Je zakotvený v politickom systéme každej krajiny. Existuje niekoľko spôsobov ako postihnúť túto problematiku. Jeden prístup pozostáva z jednoduchého porovnania situácií, kedy klientova závislosť na patrónovi je veľká a takých, kedy sa spomínané hierarchické usporiadanie stráca; napríklad v situácii zavádzania agrárnych reforiem alebo všeobecného volebného práva, rozvoja modernej byrokracie, šírenia vzdelanosti, kedy každý z týchto faktorov môže mať dopad na vzťah medzi patrónom a klientom. Ďalšie ponímanie vychádza z analýz prostredia a usiluje o vymedzenie podmienok politického mecenášstva, čo predstavuje aj predmet záujmu tohto skúmania. Rovnomerná distribúcia moci by zničila vplyv patróna. Aby sa mohol klientelizmus naplno rozvíjať, je nevyhnutná určitá koncentrácia moci, práv a schopností.

Na druhej strane však eliminovanie súperenia by situácia absolútnej koncentrácie mohla viesť k odstráneniu stimulov momentálne ochraňujúcich klientov. História potvrdzuje, že páni sa správali viac mecenášsky v prípadoch. kedy museli medzi sebou navzájom súťažiť. (Procacci, 1997)

Klientelizmus možno chápať ako politický aspekt komplexu zahŕňajúceho interpersonálne vzťahy ako celok. Tradičné spoločnosti majú v sebe obsiahnuté hodnoty späté s malými, miestnymi komunitami s malou deľbou práce a všadeprítomnými interpersonálnymi zväzkami. Naproti tomu moderné spoločnosti sú väčšie a komplexnejšie, vyznačujú sa rozsiahlejšou deľbou práce a rastúcou sociálnou mobilitou. Individuálne úspechy sú pre jej rozmach podstatnejšie ako zázemie rodiny alebo iné inherentné faktory. Navyše hierarchické a personalistické zdroje autority, ktoré prenikali všetkými zložkami tradičnej spoločnosti, sú v spoločnosti modernej postupne nahrádzané separátnymi inštitúciami založenými na racionálnych, legálnych a nepersonálnych zdrojoch autority. Značne ovplyvňuje proces formovania pravidiel hry danej spoločnosti, pretože jeho korene sú hlboko vo vedomí spoločnosti; predovšetkým v jej parochiálnej zložke, a tak hovoriť o priaznivých administratívnych podmienkach znamená, že klientelizmus môže skutočne prosperovať len v prostredí, kde sú štruktúry centrálnej moci sami o sebe prístupné personálnemu vplyvu.

Jednotlivec žijúci v periférnej oblasti v dnešnej dobe nemôže ignorovať funkcie centra a práve v tomto okamihu preňho vstupuje do hry potreba istého sprostredkovateľa, ktorým je práve patrón. Jeho úlohou je prepojiť komunitne orientovaných jednotlivcov, ktorí majú záujem o zlepšenie a upevnenie svojich životných príležitostí, ale postrádajú ekonomickú istotu a nevyhnutné politické kontakty, s národne orientovanými jednotlivcami, ktorí operujú v termínoch kultúrnych foriem štandardizovaných ako národné inštitúcie, ale ich úspech závisí od množstva a sily ich stúpencov.

Dôležité je aj skúmanie súvislosti medzi mecenášstvom a úrovňou rozvoja. Zlomová situácia nastáva vtedy, keď je štrukturálna nerovnomernosť konfrontovaná s ideálmi modernej západnej demokracie, tj. keď sú hierarchický poriadok a jeho legitimita pod tlakom. (Lemarchard in Dogan, Pelassy, 1996:91) Na základe tohto tvrdenia by bolo možné dospieť k záveru, že klientelizmus je javom prechodným. Je charakteristickým rysom tradičných spoločností a najvýraznejšie sa prejavuje predovšetkým v krajinách tretieho sveta. Modernizácia preto znamená pre patrónov hrozbu stvorenia vážnych konkurentov. Šírenie vzdelania, médiá, dopravné komunikácie, to všetko prispieva k čoraz častejšej artikulácii záujmov prostredníctvom organizovaných skupín, napríklad odborov, ktoré sú reprezentantmi horizontálnych štruktúr. Ak aj modernizácia nevedie k odstráneniu klientelistických väzieb, každopádne spôsobuje ich transformáciu. Tento proces podľa T. Parsonsa (in Klarén, Bosset, 1986:10) so sebou prináša zvýšený dopyt po tzv. modernejších hodnotách. Obzvlášť veľké úsilie možno sledovať v snahách o rozptýlenie zväzujúcich vzťahov, ktoré by mali byť nahradené viac špecifickými, segmentovanejšími vzťahmi spätými so zreteľnými rolami reprezentujúcimi separátne funkcie v rámci novej, komplexnejšej deľby práce. Tradičné kolektívne hodnoty by mali byť nahradené modernými, individuálnymi. Tendencie jednať s druhými na základe osobných zväzkov, čo Parsons nazýva partikularizmom, by podľa neho malo byť nahradené univerzálne platnými, neosobnými kritériami.

Jednou z oblastí, na ktorej možno tento proces demonštrovať je Kalábria. Popri pretrvávajúcej vývojovej zaostalosti nesie spomínaný južanský región aj znaky modernej komplexnej spoločnosti. Vďaka finančným dotáciám pre región je aspoň do istej miery zabezpečená určitá ekonomická úroveň. Obdobie po druhej svetovej vojne bolo v Kalábrii napríklad poznamenané efektnou sociálnou transformáciou (napr. rozšírenie vzdelania).

Tabuľka 1: Porovnanie úrovne vzdelanosti v rokoch 1951 a 1991 v Kalábrii

Stupeň vzdelania

1951

1991

negramotní

39%

18,7%

základné

4,1%

30%

stredné

1%

3,6%

univerzitné

3%

17,5%

Poznámka: Súčet nedosahuje 100 percent, pretože výskum bol orientovaný len na mládež (v rámci celej dospelej populácie).

Zdroj: http://www.walli.uwasa.fi/yhteisot/ybvaasa/international/yepr.htm#Calabria

Avšak ani tento proces neznamenal úplné odstránenie dovtedy jestvujúcej spoločenskej štruktúry, ktorá nielenže pretrvala, ale bola schopná adaptovať sa na nové podmienky. Dnes je preto tento región a rovnako aj celé Mezzogiorno spoločnosťou, kde koexistujú je tradičné a moderné prvky. Klientelizmus sa z nej však nevytratil, len jeho pôvodná podoba vychádzajúca z pozemkového vlastníctva bola nahradená systémom sústredeným na politiku využívaním verejných zdrojov odplatou za politickú a volebnú podporu. Zahŕňa to manipuláciu očakávaných politických zdrojov na získavanie výhod od národných politických aktérov. V prípade Talianska ide prevažne o personálne zdroje; pozícia vo vnútri strany, kontrola mecenášstva a schopnosť zabezpečiť dostatočný počet preferenčných hlasov. (Leccardi, 1992)

Ranná história politického systému zjednoteného Talianska konca devätnásteho storočia ukazuje, že mecenášstvo už v tom čase predstavovalo spôsob, ako zabezpečiť podporu pre vytvorenie tzv. blocco storico (historická dohoda), koalície buržoázie severu a južanských veľkostatkárov. Táto koalícia podľa niektorých autorov pretrváva až do dnešných čias. Blocco storico, usporiadanie, prostredníctvom ktorého dokázala buržoázia s spolupráci so statkármi držať roľníkov v patričných medziach, získalo značnú podporu poslancov z južných regiónov, pretože znamenalo značný ekonomický prínos pre určité vrstvy danej spoločnosti. Klientelizmus v Taliansku je však spätý predovšetkým s vládnucimi stranami; s liberálmi (1870-1922) a kresťanskými demokratmi, socialistami a ich partnermi (po druhej svetovej vojne). (Procacci, 1997) Prameň podpory pre DC po druhej svetovej vojne tiež možno nájsť vo využívaní mecenášstva. Každý významnejší politik DC je podporovaný vplyvným a početným zoskupením lokálnych lídrom a s každým z nich ho spája obojstranne výhodný vzťah založený na osobnej lojalite. Miestna elita pre rímskeho politika neznamená len mecenášstvo, ale aj spôsob skrytého financovania strany. Práve nezákonné financovanie politických strán viedlo k pádu prvej republiky (1948 - 1994) a rozpadu kresťanskej demokracie a socialistickej strany. Avšak vzhľadom na to, že na základe talianskej legislatívy získavajú politické strany zo štátneho rozpočtu len nepatrnú časť toho, čo potrebujú na prevádzkovanie strany, ostáva tento problém v kontexte talianskej politiky i naďalej veľmi aktuálny.

Miestne elity sa nemusia spoliehať len na dobrú vôľu celonárodných politikov alebo na slabnúcu pamäť miestnej politickej správy, že rímski politici by s nimi mohli rokovať a deliť sa s nimi o získané príspevky. Miestni politici disponujú s omnoho cennejšou komoditou - hlasmi voličov a to im umožňuje uplatňovať značný vplyv aj na národnej úrovni. Význam miestnych vlád pre politické strany bol podrobne zdokumentovaný: kontrola lokálnej vlády v spolupráci s ktorou viaceré organizácie ponúkajú pracovné miesta, ktoré môžu byť použité ako spôsob odmeny pre prívržencov určitého politického subjektu; to všetko pomáha vytvárať spletitú sieť mecenášstva. (Page, 1992:62)

Časť poslaneckej snemovne je volená na základe väčšinového a časť na základe proporcionálneho systému, kde má veľký význam udeľovanie preferenčných hlasov. To, či kandidát bude zvolený alebo nie totiž záleží práve od nich. Práve s ním stúpa význam neformálneho vplyvu. Rozhodovanie elektorátu je do značnej miery členené na základe vplyvu miestnej honority: tzv. grandi-elettori a capi-elettori. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že grandi-elettori ovplyvňujú rozhodovanie väčšieho množstva skupín v rámci spoločnosti a ich podpora je nenahraditeľná najmä pre menej známych kandidátov.

 

 

 

 

Graf 1: Účasť na referendách a udeľovanie preferenčných hlasov v jednotlivých regiónoch

udeľovanie preferenčných hlasov

účasť na referendách

Em

 

Lo

To

Ve

Um

Fr

Ma

Pi

Tr

Li

La

 

 

 

Sa

Ab

Pu

Ba

Si

Cm

Mo

Cl

 

Zdroj: Putnam (1993:95)

S vyšším stupňom výskytu udeľovania preferenčných hlasov sa stretávame predovšetkým v regiónoch, pre ktoré je charakteristický personalizmus, frakcionárstvo a mecenášstvo. Naopak, mieru účasti na referendách považujeme za indikátor občianskej uvedomelosti. (Putnam, 1993:94) Miestna klientelistická sieť sa tak stáva súčasťou celonárodnej, pretože zvolení politici zabezpečujú pre ľudí, vďaka ktorým sa dostali k moci, mnohé výhody. Tento fakt možno považovať za postačujúce vysvetlenie, prečo sa toľkí lídri politických subjektov častejšie zaoberajú otázkami značne obmedzeného dosahu než problémami celého štátu.

 

 

 

 

Graf 2: Klientelizmus a občianska spoločnosť

Občianska spoločnosť

miera klientelizmu

Cl

Mo

Ba

Cm

Ab

Va

Li

Pu

Si

Ma

To

Sa

La

Um

Tr

Em

Lo

Ve

Fr

Pi

Zdroj: R. Putnam (1993:100)

Kontinuálne výskumy R. Putnama ukazujú, že obyvatelia tzv. menej občianskych regiónoch, a v jeho ponímaní do tejto skupiny zaraďujeme oblasť južného Talianska, vykazujú oveľa častejší osobný kontakt so svojimi zástupcami než je tomu v prípade občianskejšieho severu. Okrem toho sa tieto kontakty týkajú predovšetkým osobných záležitostí a nie problémov širšieho záujmu. V roku 1988 až dvadsať percent voličov v týchto oblastiach pripustilo, že príležitostne vyhľadávajú pomoc týchto ľudí pri snahe o získanie pracovného miesta, povolení ai. v porovnaní len s piatimi percentami na severe. (Putnam, 1993:99)

 

 

 

 

 

Graf 3: Miera osobných kontaktov

Vysvetlivky:

1 - Emilia-Romagna

2 - Lombardia

3 - Benátsko

4 - Lazio

5 - Basilicata

6 - Puglia

Zdroj: Putnam (1993, 100)

Členstvo v Kresťanskej demokracii (DC) už desaťročia znamená pre ľudí prístup do klientelistickej siete vzájomných služieb a láskavostí. Princípy, od ktorých sa idea strany odvíja, už natoľko podstatné nie sú. (Ignazi, 1997:16) Dôležitosť mecenášstva napríklad aj v súvislosti so získavaním práce možno demonštrovať aj na skutočnosti, že snahy komunistov v Neapoli o vykorenenie tohto javu bola neúspešná; a napokon aj oni boli nútení zaviesť politiku zamestnanosti vychádzajúcu z tohto, nimi predtým zaznávaného, princípu. Skutočnosť, že v súvislosti s problémom klientelizmu, sa takmer výlučne stretávame s príkladmi z južného Talianska, ešte neznamená, že nezasiahol aj iné regióny. Do istej miery ho možno pozorovať aj v mestách severu ako Miláno, Turín a Bologna.

Vzťah patrón - klient prešiel v priebehu storočí významnými zmena. Tú najvýraznejšiu vyprovokovala ekonomická modernizácia v šesťdesiatych rokoch a bola jedným z hlavných faktorov zaostávania krajiny. Ľavica, ktorej vplyv vzrástol v sedemdesiatych rokoch, nepoužívala mecenášstvo na získanie podpory voličov rovnakým spôsobom ako to robila DC. Na jednej strane sa komunistom podarilo získať kontrolu na úrovni lokálnych vlád vo veľkých mestách ako Turín, Rím a Neapol, a tak do istej miery prispieť k poklesu miery klientelizmu a mecenášstva. Avšak na strane druhej, obzvlášť v súvislosti s Neapolom, hranice, na ktoré narážali komunisti v snahe o dosiahnutie svojich cieľov v rámci mesta, ukazujú na vplyv síl pôsobiacich mimo oficiálneho kontextu. Kombinácia pokračujúcej dominancie DC v štátnom aparáte a jej monopol vo sfére lokálnej ekonomiky prakticky znemožnilo úsilie PCI (komunistov) o zmenu fundamentálnych štruktúr a zábran v regióne. Úspech ľavice so sebou teda nepriniesol súmerateľný pokles dôležitosti klientelizmu v miestnom kontexte. (Page, 1992:128)

Rivalita DC a PSI sa stala dominantnou črtou politickej scény povojnového Talianska a sústreďovala sa na konflikt dvoch “inštitucionalizovaných tradícií”, resp. subkultúr, červenej (socialistickej) a bielej (katolíckej). Toto červeno – biele zobrazenie však môže byť do istej miery zavádzajúce, pretože napriek svojmu neustávajúcemu súpereniu, obe strany mali podobné korene vychádzajúce zo starobylej tradície kolektívnej solidarity a horizontálnej spolupráce. Na prelome storočí boli navyše jedna ako i druhá v opozícii voči vtedajším autoritám. Každá z nich bola najslabšia v miestach, kde mali silnú pozíciu pevne zavedené konzervatívne aliancie stavajúce na rozvetvenej klientelistickej sieti. Presne takej, akú si po skončení druhej svetovej vojny vybudovali aj socialisti a kresťanskí demokrati a ktorá pretrváva ako výrazná črta hlavne menej občianskych regiónov južného Talianska. (Putnam, 1993:142)

S problematikou klientelizmu býva veľmi často spájaná aj otázka korupcie a oba tieto pojmy bývajú mnohokrát vnímané ako synonymá. Politickou korupciou rozumieme zneužívanie verejnej funkcie kvôli súkromným ziskom; správanie, ktoré predstavuje odchýlku od všeobecne akceptovaných noriem. (Huntington, 1968:59) Klientelizmus, ako bol definovaný v predošlej časti kapitoly, však podľa niektorých autorov nemusí byť vo svojej podstate nevyhnutne skorumpovaný. Takto ho hodnotíme až vtedy, keď zastáva patrón verejný post, resp. z neho čerpá isté výhody. Vzťah medzi korupciou a klientelizmom teda možno vychádzajúc z tohto tvrdenia chápať nasledovne: klientelizmus predstavuje kontext, v rámci ktorého sa korupcia vyskytuje. Možno si preto položiť otázku, aký je reálny dopad korupcie a klientelizmu na spoločnosť. Ak korupcia a klientelizmus pôsobia ako mechanizmus, ktorý umožňuje vstúpiť do hry novým hráčom, možno tento stav hodnotiť ako súťaž. Ak sú však využité na zakonzervovanie stavu, resp. vytvorenie monopolu v istej sfére, súťaž tu nie je možná. Celú problematiku by sme mohli zhodnotiť tak, že v spoločnosti charakterizovanej klientelizmom a prevládajúcou korupciou je omnoho jednoduchšie vytvoriť nové práva než zmeniť tie staré spôsobom, ktorý by ovplyvnil existujúcu moc. (Khan in Larsson, 1998)

Taliansko a obzvlášť jeho južná časť (ako sme to demonštrovali aj na príklade Kalábrie) je charakterizované dramatickým kontrastom medzi rýchlou ekonomickou a sociálnou zmenou na jednej strane a prežívaním anachronistických regionálnych nevyvážeností na strane druhej. Politické zaostávanie, ktoré predstavuje druhú stranu úspešného rozvoja predovšetkým hospodárskej sféry, je výstižným rysom tranzičnej periódy, ktorou krajina ešte i dnes prechádza na ceste k vytvoreniu stabilnej a modernej demokracie. (Zariski, 1993)

Určité dôkazy nasvedčujú, že rozsah korupcie primerane koreluje práve s rýchlou ekonomickou a sociálnou modernizáciou. Tento jav je znakom vytvorenia nedostatočne efektívneho systému inštitúcií. Verejní činitelia postrádajú autonómiu a koherenciu a podriaďujú svoje inštitucionálne roly vonkajším vplyvom. Korupcia v spoločnosti prechádzajúcej fázou modernizácie nie je ani natoľko výsledkom deviácie správania v súvislosti s všeobecne akceptovanými normami modelov chovania. Nové štandardy hovoriace o tom, čo je správne a čo nie je vedú k tomu, že aspoň niektoré z prežívajúcich archaických vzorov správania budú odsúdené ako skorumpované. Konflikt moderných a tradičných noriem ponúka jednotlivcom možnosti konať neospravedlniteľnými spôsobmi. Modernizácia navyše prispieva k šíreniu fenoménu korupcie aj vytváraním nových zdrojov bohatstva a moci. (Huntington, 1968)

Keďže vo veľkej časti talianskej spoločnosti i naďalej prežívajú tradičné hodnoty a prevládajú tu záujmy jednotlivca, rodiny a klanu, je pravdepodobné, že sa tu stretneme aj s vysokým stupňom korupcie. Korupcia sa zvykne spomínať najčastejšie v súvislosti so špičkovými politikmi pôsobiacimi na národnej úrovni. S. Huntington (1968:68) a R. Putnam (1993) však upozorňujú, že "celonárodné politické inštitúcie sú primerane autonómne a diferencované, zatiaľ čo štátni úradníci na nižších stupňoch a lokálne autority vôbec sú tejto forme deviantného správania náchylní omnoho viac. Túto skutočnosť možno vysvetliť jednak tým, že majú jednoducho viac príležitostí a rozhodovanie samotné prebieha na menšom počte stupňov než je tomu v prípade centrálnych autorít. Analyzovanie prieskumov verejnej mienky však dokazuje, že verejnosť túto problematiku vníma skôr v smere opačnom. Výskum agentúry Censis z roku 1997 dokazuje, že korupciu na celoštátnej úrovni si ako významný problém uvedomuje takmer dvadsať percent populácie, ale v mieste svojho bydliska sa s ňou stretávajú len v piatich percentách. Ak sa zameriame na poradie dôležitosti, akú zaujíma korupcia medzi ostatnými problémami (recipienti ich mali určiť celkovo štrnásť), v rámci celého Talianska sa dostala na siedme miesto a pri pohľade na región až na posledné - štrnáste miesto.

Tabuľka 2: Typológia najzávažnejších problémov ako sú pociťované obyvateľmi

 

Pociťované v

Taliansku

Pociťované v

mieste bydliska

Problémy

%

poradie dôležitosti

%

poradie dôležitosti

nezamestnanosť

63,9

1

46,6

1

organizovaný zločin

44,7

2

8,7

11

drogy

26,8

3

26,7

2

imigrácia

26,6

4

15,9

8

bežná kriminalita

24,9

5

24,8

4

neefektívnosť byrokracie

22,6

6

16,3

7

korupcia

17,9

7

5,0

14

socio-zdravotnícke služby

16,1

8

21,2

5

verejná doprava

11,1

9

25,1

3

neadekvátnosť formálnych štruktúr

8,2

10

14,2

9

znevýhodňovanie periférie

4,8

11

7,5

12

nedostatok štruktúr pre voľný čas

2,9

12

19,1

6

bytová problematika

2,3

13

8,8

10

infraštruktúra

1,5

14

6,6

13

Súčet presahuje 100, pretože respondenti mohli uviesť viacero odpovedí.

Zdroj: Censis, december 1997

Obdobie po druhej svetovej vojne možno v prípade Talianska označiť ako roky hlbokých spoločenských premien, kedy bola neraz ohrozená samotná demokracia, kedy sa tu presadzovali mafiánske praktiky a šírili sa teror a korupcia. (Procacci, 1997) Mafia predstavuje systém násilia a ilegality, ktorý napomáha hromadeniu bohatstva a získavaniu pozícií moci; využíva kultúrne stereotypy a to jej zaisťuje podporu istej časti populácie. V tomto zmysle je mafia fenoménom, ktorý musí byť vnímaný v celej svojej rozmanitosti, teda vo všetkých zločineckých, ekonomických, politických, kultúrnych a sociálnych súvislostiach. Vychádzajúc z tejto definície možno zločinecké spojenia chápať ako časť siete vzťahov, ktorá je omnoho širšia: sociálny blok zložený z príslušníkov rozličných tried (od príslušníkov najnižšej spoločenskej úrovne až po tzv. smotánku). Vo vnútri tohto systému sú dominantné funkcie vykonávané legálno-ilegálnou triedou, ktorá je najbohatšou a najmocnejšou a zvykne byť označovaná ako mafia bourgeoisie (zahŕňa možno desiatky tisícok osôb). Pre chudobnejšie a do väčšej miery marginalizované skupiny predstavujú kriminálne aktivity jediný, alebo jeden z mála prostriedkov ako na zabezpečenie živobytia a takisto aj reálnu možnosť sociálnej mobility. Nie je možné odhadnúť presné množstvo ľudí pracujúcich pre podobné zoskupenia a rovnako sa nedajú jednoznačne definovať ich úlohy, podľa výskumov Censis však možno hovoriť až o stovkách tisícok ľudí pracujúcich pre mafiu len na Sicílii. Samotná Sicília býva často charakterizovaná ako societá mafiogena (spoločnosť produkujúca mafiu). (D'Agostino, 1989) Toto tvrdenie sa zakladá na nasledujúcich dôvodoch: pre mnohých tamojších ľudí predstavuje násilie a nezákonnosť stratégiu prežitia a spôsob získania sociálnej roly; násilie a nezákonnosť ostávajú veľmi často nepotrestané; legálna ekonomika je príliš slabá na to, aby dokázala poskytnúť dostatočné príležitosti; štát a jeho inštitúcie sú vnímané ako príliš vzdialené, cudzie, prístupné len cez sprostredkovateľov, ktorými sú mafiáni a ich partneri; zápas proti mafii je považovaný za stratený a toho dôsledkom je nedôvera značnej časti ľudí a pocit, že situáciu nie je možné zmeniť; odbory neplnia svoju funkciu a napokon je to existencia príliš slabého občianskeho vedomia, resp. občianskej spoločnosti. Tento koncept predstavuje mafiu ako istú formu totalitného štátu, kde je zvláštnou osobitosťou práve signoria territoriale (územná kontrola). Tá v sebe obsahuje vplyv nielen na politiku a hospodárstvo, ale dokonca aj na osobný život. Pre mafiu neexistuje pojem práva, len slovo služba. Nie je to dočasný problém, ale permanentný štrukturálny fenomén. Operuje v rámci politických inštitúcií, jej záujmy sa týkajú každej zo sfér života spoločnosti - ponuky verejných prác, kontrola voličov, vzťahy medzi dominantnou triedou a byrokratickým aparátom - to všetko dodáva mafii charakter, ktorým sa odlišuje od zvyčajných foriem zločineckých organizácií. Zvlášť od začiatku osemdesiatych rokov možno sledovať, že na juhu krajiny má oveľa významnejšie postavenie než vládne inštitúcie majú organizácie mafistického typu ako napríklad ostentatívne viditeľná Camorra (v Kampánii), 'Ndrangheta (v Kalábrii), Sacra Corona Unita (v Puglii) a aj takmer neviditeľná Mafia (na Sicílii) - organizácie s nezanedbateľnou mocou, ktoré disponujú obrovskými finančnými prostriedkami pochádzajúcimi najmä z obchodu s drogami a zbraňami. každá z nich kontroluje značnú časť priemyslu, obchodu a aj miestnu správu v regióne a bez ich súhlasu nedošlo k žiadnej významnejšej zmene či už hospodárskej alebo spoločenskej povahy. (Procacci, 1997:392) Dnešná spoločnosť produkuje kriminalitu práve kvôli tomu, čo je pre ňu najcharakteristickejšie - globalizácia kapitalizmu zväčšuje rozdiel medzi vyspelými a zaostalými národmi alebo sociálnymi skupinami, liberalizácia pohybu kapitálu ponúka mnoho možností na pranie špinavých peňazí a zákaz predaja drog spravil z priekupníkov najbohatších ľudí v spoločnosti. Avšak najviac devastujúcim je prepojenie medzi politikou a zločinom. Táto zmes ilegálneho a legálneho, zločineckého a inštitucionálneho, predstavuje jadro historického modelu mafie. Dnes už nemožno povedať, že mafia ovládla svet, ale skôr, že svet produkuje stále viac a viac skupín a organizácií mafistického typu. (in Censis, 1997)

Súčasťou spoločenského vedomia krajiny, ale hlavne Mezzogiorna sa stal stereotyp, že korupcia a podvody praktikované mafiánskymi elitami sú neoddeliteľnou súčasťou života, že politika nie je ničím iným než podvodom, okrádaním a cestou k rýchlemu zbohatnutiu, že ekonomika je len hazard a špekulácia a že podstatou práva je násilie v rukách mocných. (Vertone, 1994) Pokiaľ ide o vývoj mafie, zvyčajne sa hovorí o "starej" a "novej" mafii, o tradicionalistickej mafii usilujúcej o moc a rešpekt, ktorá prešla krízou v šesťdesiatych rokoch a počas nasledujúceho desaťročia sa stala podnikateľskou mafiou usilujúcou o bohatstvo a moc. Takže zatiaľčo v čase "starej" mafie bol podľa niektorých historikov padrone (patrón) naozaj ochrancom, skutočným uomo d'onore (ctihodný muž) ako sme ho charakterizovali vo vzťahu patrón - klient na začiatku kapitoly, hoci non ha fatto niente per niente (nič nerobil zadarmo), neskôr to bol iba vrah a podvodník a dnes je mafioso úspešný podnikateľ, spolupracovník politikov, ktorého na prvý pohľad od ostatných nič neodlišuje. (Crisanti, 1998) Jeho vzťah ku klientovi je však oveľa tesnejší než kedykoľvek predtým. (Gellért,1983) Na základe dobových zápisov však možno usudzovať, že ani protomafia, ako býva označovaná v rámci ranného obdobia svojej existencie, nebola založená na cti, pevnej rodine a sociálnych hodnotách, nebola naplnená náboženským zápalom a ušľachtilými cieľmi vzájomnej pomoci. Už od svojich prvopočiatkov bola zločineckým združením a na to, aby získala bohatstvo a moc, využívala kriminalitu, útlak a násilie. (Crisanti, 1998)

Použijúc schému navrhnutú historikom Immanuelom Wallersteinom, ktorý pri utváraní "svetového ekonomického systému" rozlišuje medzi centrom (práca so stálym príjmom, prevaha centralizovaného štátu), semi-perifériou (poľnohospodárski nájomcovia a polycentralizmus štátu) a perifériou (takmer otrocká práca a mocenské vákuum), možno Sicíliu charakterizovať ako anomálnu semi-perifériu, kde je oligopólia násilia rozdelená medzi štát, právomoci veľkostatkárov a simultánnu prítomnosť pracovníkov so stálym platom a poľnohospodárskych nájomníkov. Mafiáni mali v rukách lokálnu moc a vystupovali v rolách mediátorov medzi centrom a perifériou. Ich postavenie v počiatočných dobách existencie sicílskej regionálnej vlády a Talianskej republiky, čo sa odvíjalo hlavne od ich príspevku k vylodeniu spojencov na Sicílii počas druhej svetovej vojny. Mafia do veľkej miery ovládala spoločnosť na tomto ostrove, že obyvatelia nekládli americkej armáde prakticky žiaden odpor a presun moci bol pomerne hladký. (Censis, 1997)

Na označenie vzťahu medzi mafiou a politikou médiá často používajú termín "tretia úroveň": stretnutia politikov, finančníkov, členov slobodomurárskych lóží ai. sa prekrývajú s pôsobením mafie (tzv. supercupola). Jej odhalenie znamenalo značný pokles dôvery v niektoré inštitúcie. Vláda, politické strany, primátori a starostovia, teda všetci, prostredníctvom ktorých by mali byť artikulované záujmy verejnosti sa dostali v rebríčku dôveryhodnosti na posledné miesta. Naopak, napriek oceňovaným úspechom karabinierov a polície občania majú občania stále najväčšiu dôveru v dobrovoľné asociácie a občianske združenia.

V skutočnosti však ide o širší komplex súvislostí. Mafia je politickým subjektom v dvoch zmysloch: ako združenie je politickou skupinou, nesúcou všetky individuálne charakteristiky takejto skupiny ako sú určené klasickými sociologickými definíciami, tj. kód (súbor pravidiel), územná pôsobnosť, možnosť fyzického nátlaku, administratívna sila schopná zabezpečiť dodržiavanie pravidiel a vykonávanie donucovacích opatrení; prispieva k vytváraniu politiky, determinuje alebo podnecuje rozhodnutia, ktoré prispievajú k manipulácii moci a distribúcii zdrojov. V zásade možno povedať, že vo vzťahu k štátu a jeho inštitúciám vystupuje pokrytecky. Na jednej strane funguje mimo a proti štátu tým, že odmieta jeho monopol na násilie a vraždenie považuje za svoju vlastnú formu spravodlivosti. Preto ten, kto je zabitý na jej príkaz, nie je zavraždený, ale popravený. Operuje však aj vo vnútri systému a keďže mnohé z jej aktivít sú späté s verejným financovaním, čo nutne implikuje jej aktívnu participáciu na verejnom živote.

Tabuľka 3: Stupeň dôvery v jednotlivé inštitúcie

Typológia subjektov

Priemerná úroveň dôvery

dobrovoľné asociácie a občianske združenia

3,98

karabinieri

3,38

polícia

3,24

cirkev

3,18

škola

3,12

finančná polícia

2,83

súdnictvo

2,8

obce

2,61

médiá

2,45

región

2,33

provincia

2,31

centrálna vláda

2,28

primátori a starostovia

2,1

politické strany

1,77

Zdroj: Censis, december 1997

Historici, antropológovia a kriminalisti už celé desaťročia vedú spory týkajúce sa pôvodu mafie, ale v zásade sa zhodujú na tom, že je založená na tradičnom vzťahu patrón – klient a že jej rýchly rozvoj úzko súvisí so slabosťou administratívnych a súdnych štruktúr, ktoré potom svojím pôsobením ešte viac oslabujú. Chronická slabosť štátu vyústila do vytvorenia sebestačných inštitúcií a výlučná mocenská pozícia neformálnych skupín znemožnila štátu získať lojalitu svojich občanov a zároveň posilnila postavenie a význam rodiny, klientely a mafiánov. Ak absencia účinných zákonných opatrení je prvou podmienkou zrodenia organizácie mafistického typu, druhou a možno ešte zásadnejšou, je prežívajúca kultúra nedôvery. “Nedôvera preniká spoločenským rebríčkom a nepredvídateľnosť sankcií vytvára neistotu v dohodách, stagnáciu obchodu a priemyslu a všeobecná neochota pokiaľ ide o neosobné a rozsiahle formy spolupráce. Všadeprítomný nedostatok dôvery a bezpečnosti, ktoré štát a občianske normy nie sú schopné vyriešiť, znamená pre mafiánov možnosť vytvorenia súkromného Leviathanu. Mafia ponúka ochranu pred banditami, pred krádežami a inými násilnosťami. Viac než obchodovanie s klasickými komoditami je pre mafiu dôležitý predaj a nákup dôvery.” Napriek rôznorodosti tohto systému a jeho aspektov – sociálneho, ekonomického, politického, psychického a morálneho – z pohľadu bezmocného jednotlivca žijúceho v anarchii Mezzogiorna nemožno považovať voľbu mafiánskej ochrany za iracionálnu. (Putnam, 1993:146-147)

Avšak aj štát pri riešení problematiky mafie pracuje na základe dvojakého merítka. Do roku 1982 nebola mafia oficiálne považovaná za zločineckú organizáciu a tak zločiny, ktoré spáchala, neboli dostatočne potrestané a táto beztrestnosť bola značnou časťou populácie vnímaná ako istá forma jej legitimizácie. V tomto zmysle symbolizovala inštitucionalizovanú kriminalitu, zatiaľ čo vo vnútri štátu jestvoval rozpor medzi písanými princípmi a reálnym správaním.

Rozhodujúcu úlohu v boji proti mafii a jej praktikám zohrala justícia - vyšetrujúci sudcovia a prokurátori, z ktorých najznámejším sa stal Giovanni Falcone. Predovšetkým jeho zásluhou sa postupne podarilo dostať pred súd desiatky mafiánskych vodcov. Justícii mnohokrát komplikovali prácu samotné zákony, ktoré podľa mnohých poskytujú až príliš veľa záruk bez toho, aby uznávali, že sila mafie pramení práve z legislatívnej slabosti, ktorá stojí proti železnému kódexu mafie.

Až vtedy sa začala talianska legislatíva vážne zaoberať nárastom aktivít mafie a ostatných foriem organizovaného zločinu. V rozmedzí rokov 1982 a 1992 bolo prijatých stoštrnásť zákonov týkajúcich sa tejto problematiky a vlastne každý z nich predstavoval reakciu na niektoré zo závažných zločinov, ktoré otriasli verejnou mienkou. Spomínané legislatívne kroky teda nemožno úplne interpretovať ako súčasť premysleného štátnického programu. Predstavuje to určitý kolobeh: eskalácia násilia zo strany mafie - reakcia inštitúcií (väzby, procesy, odsúdenia, prepadnutie ilegálne získaného majetku atď.) - postupné slabnutie aktivity inštitúcií a ich návrat k predošlému súžitiu. Prvý zo zákonov namierených proti mafii, korupcii a klientelizmu vstúpil do platnosti v septembri roku 1982 ako tzv. antimafistický zákon známy aj pod menom Rognoni-La Torreho. Článok 416 Trestného zákonníka, zavedený do praxe na základe antimafistického zákona, definuje mafiu veľmi presne ako špecifický druh zločineckej asociácie. O mafii teda hovoríme vtedy, ak jednotlivé zložky určitej organizácie používajú zastrašovanie, podriadenosť, ak medzi jej princípy patrí omertá (tzv. zákon mlčania), angažuje sa na zločinoch, priamo alebo nepriamo získava vedenie alebo kontrolu podnikov, úľavy, mimoriadne povolenia, verejné objednávky, alebo ak využíva štátnu administratívu na získanie nespravodlivých výhod pre seba či svojich partnerov. Na základe preukázaných vzťahov s mafiou bolo v rokoch 1990 až 1995 rozpustených 83 mestských rád: 36 v Kampánii, 24 na Sicílii, 14 v Kalábrii, 7 v Puglii, 1 v Basilicate a 1 v Piemonte a aj to možno považovať za jeden z ukazovateľov miery úspešnosti boja proti organizovanému zločinu v jednotlivých častiach Talianska. Ako veľmi účinný ho označuje takmer dvadsať percent obyvateľov južného Talianska, čo je úroveň, ktorá takmer o osem percent prevyšuje priemernú úroveň v rámci celej krajiny. Aspoň čiastočnú úspešnosť priznáva v Taliansku inštitúciám viac než päťdesiat percent, takže v konečnom dôsledku možno takmer sedemdesiatpercentnú úspešnosť, z hľadiska vnímania občanov, považovať za značný úspech talianskej justície.

Tabuľka 4: Miera úspešnosti boja proti organizovanému zločinu ako je vnímaná v jednotlivých oblastiach Talianska

Úspešnosť boja proti organizovanému zločinu

severozápad

severovýchod

stred

juh a ostrovy

Taliansko

veľmi účinný

7,8%

12,8%

1,8%

21,9%

12,5%

čiastočne úspešný

56%

51,2%

53,3%

51,5%

53%

neúspešný

25,1%

26,2%

31,4%

18,3%

24,1%

nevie

11,1%

9,8%

13,5%

8,3%

10,3%

spolu

100%

100%

100%

100%

100%

Zdroj: Censis, december 1997

Zistilo sa, že problém mafie nie je len záležitosťou juhu, ale že táto organizácia má nezanedbateľný vplyv a mocných ochrancov dokonca aj v najvyšších politických kruhoch. Každá zo spomínaných organizácií operuje aj na národnej úrovni v spolupráci s miestnymi gangmi. Aktivita G. Falconeho a jeho spolupracovníkov vošla do dejín ako nepolitické hnutie mani pulite (čisté ruky). Výsledky skúmaní zasiahli každú z častí politického mechanizmu, ktorý v krajine pôsobil od konca druhej svetovej vojny. Vyšetrovanie spustil spočiatku nie veľmi podstatný prípad korupcie. Zastupujúci milánsky prokurátor Antonio Di Pietro nariadil kvôli podozreniu zo sprenevery zatknúť Maria Chiesu, správcu mestského starobinca. Mario Chiesa bol však zároveň aj vplyvnou postavou socialistickej strany Bettina Craxiho a vo výpovedi sa nielenže priznal k braniu úplatkov, ale aj k tomu, že časť z takto získaných peňazí odovzdával strane. To, čo pôvodne vyzeralo len ako ďalší miestny škandál, prerástlo do celoštátnych rozmerov a zasiahlo každú z provincií. V centre pozornosti sa ocitli predovšetkým poslanci DC a PSI. Zistilo sa, že žiadna stavebná činnosť, výstavba diaľnic, hospodárskych sietí, školských zariadení a dokonca ani pomoc krajinám tretieho sveta sa nezaobišla bez povinného tangente (podiel), finančného podielu, ktorý plynul do rúk predstaviteľov štátnych inštitúcií a verejnej správy. Ukázalo sa, že systém korupcie nekončí na lokálnej úrovni, ale dosahuje až k vrcholu moci. Rôzne inštitúcie začali prezentovať programy boja proti mafii, korupcii a klientelizmu a napriek niekoľkým škandálom, ktoré sa týkajú vysokopostavených osôb v krajine, možno povedať, že inštitúcie svoje sľuby začali podľa občanov skutočne plniť.

Tabuľka 5: Úroveň plnenia prísľubov jednotlivých inštitúcii v otázke boja proti mafii, korupcii a klientelizmu

Inštitúcie

nárast

rovnaká úroveň

pokles

nevie

Spolu

vláda

24,4 %

52,5 %

16,3 %

6,7 %

100 %

Antimafistická komisia

33,3 %

45,5 %

12 %

9,3 %

100 %

poriadkové sily

38,7 %

48,8 %

8,1 %

4,4 %

100 %

súdnictvo

27,3 %

50,3 %

14,8 %

7,5 %

100 %

lokálne zložky

12,7 %

51,4 %

15,9 %

19,9 %

100 %

Zdroj: Censis, december 1997

Vraždy a masakry z roku 1992 (zabitie poslanca Európskeho parlamentu Salva Lima, bývalého finančného poradcu mafie Ignazia Salvu, vyšetrovacích sudcov Giovanniho Falconeho a Paola Borsellina) a z roku 1993 (útoky v Ríme, Florencii a Miláne) vykonala mafia podľa údajov šetrení ministerstva vnútra najpravdepodobnejšie s pomocou ďalších subjektov, ako napr. tajných služieb, slobodomurárskych lóží atď. Mocenský monopol socialistov a predovšetkým kresťanskej demokracie nevyhnutne viedol k parazitným prejavom. Politickí reprezentanti si odvykli zodpovedne vládnuť a prioritou pre nich neboli záujmy spoločnosti, ale osobné, skupinové a stranícke záujmy. Táto akcia preto nevyhnutne viedla k rozpadu kresťanskej demokracie a socialistickej strany. (Procacci, 1997:393) Práve tieto skutočnosti viedli k pádu prvej republiky. Taliansko dnes prežíva obdobie prechodu od princípov prvej republiky poznačenej klientelizmom, korupciou a prienikom mafie do všetkých sfér života spoločnosti, k tzv. druhej republike. G. Andreotti, počas uplynulých päťdesiat rokov najmocnejší muž Talianska, dnes čelí obvineniam so spolupráce s mafiou (associazióne mafiosa) a B. Craxi, bývalý socialistický líder (momentálne žije v Tunisku a odmieta sa vrátiť do Talianska), bol odsúdený za korupciu.

Falconeho Mani pulite a Tangentopoli, ktorú sa časť politikov usilovala uviesť do praxe prednedávnom, sa napriek všetkému stretáva s rozporuplnými reakciami politikov, ale aj bežných občanov. Viac než polovica ľudí si síce myslí, že podobné projekty slúžia na očistenie verejnej sféry, pre lepšiu transparentnosť a skvalitnenie morálky, stále ju však istá časť populácie považuje za prostriedok na uškodenie politickým protivníkom a zablokovanie systému, ktorý možno označiť za deviantný, ale podľa mnohých ľudí je jediný skutočne efektívny. Do tejto skupiny možno zaradiť aj bývalého talianskeho premiéra Silvia Berlusconiho. K nezvyčajne rýchlemu rastu jeho impéria v osemdesiatych rokoch prispelo úzke spojenectvo so socialistickým lídrom Craxim. Výrok prvostupňového súdu z júla minulého roku prišiel práve v čase, kedy sa opozícia (kam patrí aj Berlusconiho Forza Italia) pokúša vyňať Tangentopoli z kompetencie justície a presunúť ju na pôdu parlamentu. Senátor a bývalý člen tímu Mani pulite Di Pietro však odmietol tézu, že ťaženie proti úplatkárstvu na najvyšších straníckych postoch – Tangentopoli – je jednostranne zamerané proti talianskej pravici ako to tvrdia jeho politickí protivníci a spolu s nimi takmer tretina Talianov. Svedectvo Di Pietra, o ktorom sa vie, že je skôr pravicového zmýšľania, je obzvlášť dôležité preto, lebo vrhá iné svetlo na príčiny nezdaru ustanovenia parlamentnej vyšetrovacej komisie Tangentopoli. Jej vznik odsabotovala Berlusconiho Forza Italia, ktorá bola jej ustanovenie ochotná podporiť len za podmienky, že sa táto bude zaoberať len deliktmi predstaviteľov politických strán, ktoré existovali pred rokom 1994, čo nie je len dátum pádu tzv. prvej republiky, ale aj vzniku Forza Italia.

Tabuľka 6: Prínos akcie Mani pulite zameranej na boj proti mafii, korupcii a klientelizmu pre spoločnosť

Mani pulite

severozápad

severovýchod

stred

juh a ostrovy

Taliansko

spôsob ako zvýšiť morálku v politike

50,6 %

56,9 %

57 %

53,7 %

54,1 %

spôsob, akým súdnictvo zväčšilo svoje právomoci alebo akým bola zvýhodnená istá politická strana

33,9 %

27,6 %

22,7 %

23,7 %

27,1 %

poškodenie ekonomiky, pretože zablokovala mnohé aktivity

8,7 %

5,2 %

10,3 %

10,2 %

8,9 %

nevie

6,8 %

10,1 %

10 %

12,4 %

9,9 %

spolu

100 %

100 %

100 %

100 %

100 %

Zdroj: Censis, december 1997

Keď sme v úvode zavrhli zaužívaný stereotyp o tom, že každý Talian je mafián, pre mafiu pracuje, podporuje ju alebo ju aspoň prehliada, vychádzali sme z výskumov Centro Siciliano di Documentazione "Giuseppe Impastato", ktoré sa zaoberá práve problematikou občianskeho odporu voči mafii. Hnutie proti mafii zahŕňa viacero aktivít: sociálne a politické programy, verejné demonštrácie, kultúrne manifestácie, vzdelávacie projekty na školách ai. Napriek tomu, že obyvatelia tejto krajiny najviac dôverujú v súvislosti s bojom proti mafii, korupcii a klientelizmu rôznym občianskym združeniam, riešenie očakávajú predovšetkým od štátu. Práve vyriešeniu problému nezamestnanosti by totiž podľa väčšiny z nich dokázalo zabrzdiť ďalší nárast vplyvu týchto negatívnych faktorov v spoločnosti.

Tabuľka 7: Spôsoby riešenia problematiky organizovaného zločinu

Spôsob riešenia

%

opatrenia na zníženie nezamestnanosti

55,1

účinnejšie zásahy proti korupcii

47,2

projekty občianskej výchovy na školách

21,2

kvalitnejšia spolupráca subjektov operujúcich v teritóriu

19,1

väčšia miera kontroly verejného financovania

11,4

zavedenie nových technológií kontroly

10,2

protidrogové kampane

6,5

iniciatívy za revitalizáciu periférnych oblastí

6,3

vytváranie pracovných príležitostí pre mladých ľudí

6,0

Iné

0,4

Súčet môže presiahnuť 100, pretože respondenti mohli uviesť viacero odpovedí.

Zdroj: Censis, december 1997

Tabuľka 8: Miera nezamestnanosti v jednotlivých regiónoch

Región

Percentuálna miera nezamestnanosti začiatkom roku 1998

Piemont

8,1

Valle D'Aosta

5,7

Lombardia

6,0

Trentino – Alto Adige

3,4

Benátsko

5,7

Friuli – Venezia Giulia

6,0

Liguria

10,9

Emilia Romagna

6,1

Toskánsko

8,9

Umbria

7,8

Marche

6,7

Lazio

12,1

Abruzzi

10,1

Molise

17,2

Kampánia

24,9

Puglia

20,4

Basilicata

16,9

Kalábria

25,0

Sicília

24,8

Sardínia

21,8

Taliansko

12,2

Zdroj: La Repubblica 27. 3. 1998

Nezamestnanosť považujú za najzávažnejší celospoločenský problém takmer dve tretiny Talianov, a preto, vzhľadom na neúspechy vlády pri jej znižovaní, sú ochotní zapájať sa do klientelistických sietí, pracovať pre nelegálne spoločnosti atď. Skutočnosť, že mafia je najrozšírenejšia práve v oblastiach s najvyššou mierou nezamestnanosti, je dôkazov istej súvislosti medzi oboma spomínanými javmi.

Zápas radových Talianov predovšetkým zo Sicílie hral významnú rolu v dejinách sociálnych a politických hnutí činných v stratégii za radikálnu transformáciu spoločnosti, pretože to bol boj proti systému moci, ktorého dôležitou súčasťou bola aj mafia. Antimafistické hnutie, ktoré pôsobí už viac než sto rokov a na Sicílii spočiatku predstavovalo aspekt triedneho boja, sa dnes zmenilo na formu občianskej angažovanosti. Násilie páchané zločineckými organizáciami a ich prepojenie s politickou a ekonomickou sférou začalo byť stále viac vnímané ako útok na demokraciu, slobodu, ľudské a občianske práva a pokojné spolužitie.