Opodstatnenie existencie Európskej únie

Rastislav Diovčoš

“Skôr ako vojenská aliancia či ekonomická entita

musí byť Európa kultúrnou komunitou…”

Robert Schuman

Dnes, v období, kedy sa mnohé štáty strednej a východnej Európy pokúšajú dostať do systému štátov liberálnych demokracií, začína sa čoraz viac hovoriť o otázkach ako “kde sú hranice Európy” alebo “čo má tvoriť jej zjednocujúcu bázu”. Práve Európska únia sa stala symbolom týchto zjednocovacích snáh. Kľúčovou témou by sa teraz malo stať práve definovanie dôvodov zjednocovania. Pre kandidátske štáty sú zatiaľ pravdepodobne jedinými motívmi hospodárstvo, ekonomika a z nich vyplývajúce prosperita a primeraná úroveň blahobytu. Vzhľadom na situáciu, v akej sa spomínané krajiny nachádzajú, je to motív silný, nespochybniteľný, avšak nedostatočný. Doby vzniku Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, kedy išlo predovšetkým o udržanie mieru prostredníctvom hospodárskych opatrení sú však už dávno preč a samotná Európska únia sa musí pokúsiť nájsť “filozofický” základ, na ktorom by mohla stavať.

Z histórie poznáme viaceré snahy o jednotu Európy. Prvým z nich bolo zjednocovanie prostredníctvom katolíckej cirkvi. Od roku 498, kedy franský kráľ Chlodovik prijal katolícky krst, prijali postupne latinské kresťanstvo aj Vizigóti a Longobardi. Tým sa po prvýkrát zjednotila Európa ako respublica christiana. Aj keď to nebola politická integrácia, snáď s výnimkou obdobia za vlády Karola Veľkého známeho ako Rex, pater Europae, aj napriek tomu si môžeme dovoliť hovoriť o skutočnom zjednotení. Bolo totiž zjednotením hodnôt. A práve hodnoty sú tým, čo Európu spája dodnes. Edmumd Burke vyhlásil ešte v čase pred vypuknutím Francúzskej revolúcie: “Žiadny Európan nemôže byť v ozajstnom vyhnanstve v žiadnej časti Európy”. Vysvetlenie je jednoduché. Náboženstvo, zvyky a vnútorný charakter zákonov boli v celej Európe veľmi podobné. História nám však ponúka aj ďalšie udalosti, ktoré možno považovať za pokusy zjednotiť Európu. Tieto inherentne expanzionistické snahy majúce svoje korene prinajmenšom u Rousseaua viedli k Hitlerovej vízii známej ako “das neue Europa” a tiež svojskému marxistckému poňatiu zjednotenia poznačeného sociálnym inžinierstvom. Tieto zjednotenia však nedokázali vytvoriť jednotu Európy, ale práve naopak. Kontinent bol znova rozdelený.

Vo vyhláseniach súčasných politikov, ktorí sa vo svojich vystúpeniach venujú otázkam spätým s unifikačnými procesmi v Európe, vidíme, že jediné, k čomu dokážu dospieť v nemateriálnej rovine, sú všeobecné pojmy ako sloboda, rovnosť, solidarita a právny štát. Každý zo spomínaných znakov nepochybne charakterizuje európske spoločenstvo, akým sa usiluje byť. Avšak nie sú to črty, ktoré by boli jedinečné a ktoré by bolo možné nájsť jedine na starom kontinente. Výnimočnosť Európy je práve v rozdielnosti jej jednotlivých častí, v schopnosti spolupráce medzi krajinami, ktoré v minulosti rozdeľovali vážne konflikty. Možno práve toto je tým, čo nás odlišuje od zvyšku sveta, avšak ešte stále je to málo na vytvorenie spoločnej identity.

Značná časť západnej verejnosti pokladá celý problém za natoľko jednoznačný, že sa ho pokúša redukovať len na jeho ekonomickú a manažérsku stránku. Zároveň je celá myšlienka Európy zjednodušovaná na normy, ktoré treba zaviesť, namiesto toho, aby sa stala lákavou víziou hodnou nasledovania. Európa totiž znamená viac než nejaké stretnutie technokratov alebo fungujúce mechanizmy trhovej ekonomiky. Mala by nám preto ponúknuť viac ako len zopár efektívnych ekonomických stratégií. Odmietnutie primárnosti ekonomických kritérií v súčasnom stave tvorby “novej Európy” v žiadnom prípade neznamená popretie ich významu. Ak však vyjdeme z podobnej hypotézy ako povedzme v prípade národných štátov, môžeme dospieť k záveru, že ekonomika je síce dostatočným dôvodom pre začatie unifikačných procesov, avšak rozhodne nepostačuje pre prežitie a rozvoj vytváraného systému, v tomto prípade Európskej únie. Kreovanie jednotného právneho prostredia síce dokáže zabezpečiť legalitu celého projektu, ale nie jeho legitimitu. Tá totiž pramení až z vnútornej akceptácie obyvateľstvom a predpokladom pre jej naplnenie je vedomie prináležitosti k ostatnej Európe. Európa môže prežiť len na takých ideách , na akých vznikla, teda otázka jej pretrvania v podobe, akú sa jej snažil vtlačiť už Robert Schuman, závisí od jej návratu k hodnotám, na ktorých už po stáročia stojí. Európska únia by sa mala stať práve tým symbolom zjednotenej Európy, ktorú nespájajú len záujmy, ale predovšetkým spoločné hodnoty.

To, čo možno označiť termínom “duch” Európy je dedičstvom rímskeho práva, židovsko-kresťanskej etiky, renesančného humanizmu a individualizmu, osvietenského racionalizmu a vedy, umeleckého klasicizmu a romantizmu a tradície občianskych práv a demokracie, ktoré spája odlišné národné kultúry prostredníctvom spoločných motívov a tradícií a toto kultúrne dedičstvo vytvára pocit spolupatričnosti medzi jednotlivými národmi Európy.

Pred Európskou úniou teraz stojí závažné rozhodnutie, či sa stane hospodárskou organizáciou alebo “európskym domom”. Prvá alternatíva ponúka ekonomické, prípadne obranné a legislatívne výhody. Avšak pre organizáciu založenú na podobných princípoch by nebolo problémom v záujme ekonomických výhod prijať za člena napríklad Izrael. Štáty združené v podobnom zoskupení by spájalo jediné puto – záujmy, ktoré môžu kedykoľvek pominúť. Ak chce Európa prežiť, musí ju spájať niečo silnejšie. Musí sa stať “európskym domom”, domom európskych národov a to predpokladá určitý druh ortodoxie pri ohraničovaní Európy. Ktoré národy teda ešte patria do spomínaného európskeho domu? Politická príslušnosť Ruska k Európe sa stretáva s pochopením v Európskej únii na základe orientácie na trhové hospodárstvo a prinajmenšom deklarovanú snahu o zavedenie demokratických princípov. Turecko zasa poukazuje na svoj sekularizovaný politický systém, ktorý považuje za dôkaz európskosti. Tieto kritériá však pochopiteľne nemožno považovať za obzvlášť relevantné. Poliaci, Česi, Slováci a Slovinci nikdy necítili afinitu s Moskvou a, slovami Milana Kunderu, sa oprávnene počas obdobia komunizmu považovali za unesených Západoeurópanov.

Čo teda možno považovať za opodstatnenie existencie Európskej únie? Čo tomuto projektu garantuje legitimitu? Európska únia – ako “stelesnenie” európskych hodnôt, ktoré vyplýva z tvorivého dynamizmu, založené na trojitom odkaze Atén, Ríma a Jeruzalema. Práve preto “európsky dom”, myšlienka ktorého sa čoraz viac začína presadzovať vo vedomí Európanov, znamená snahu o prekonanie odlišností na základe spolupráce. Spolupráce, ktorá vychádzajúc zo spoločnej histórie a zdieľaných hodnôt, bude vždy tesnejšia v rámci kontinentu než mimo neho. Vďaka tomuto všetkému sa možno Európskej únii časom nielenže podarí konkurovať zámoriu v hospodárskej oblasti, ale aj zabezpečiť bezpečnosť pre svojich občanov. Jej zmyslom nebude len vytvorenie vojenského zoskupenia alebo ekonomickej jednoty, ale stane sa kultúrnou komunitou. Sme to totiž my všetci, kto Európu vytvára. Mala by preto byť politickým zoskupením založeným na skutočnej jednote.