Rapallo faktor v nemeckej zahraničnej politike
Rastislav Diovčoš
Milan Mikula
16. apríla 1922 Minister zahraničných vecí Nemecka Walther Rathenau a sovietsky komisár zahraničia Čičerin podpísali Rapallskú zmluvu. Nato sa zvýšila obava zo silného spojenia dvoch záujmových sfér sprevádzaný oslabovaním záujmov Nemecka u západných susedov. Rapallo začalo symbolizovať nevyspytateľnosť príliš nezávislej nemeckej zahraničnej politiky tak ako nehodnovernosti a nepredvídateľnosti túžby po statuse veľmoci. Štátnici upozorňovali na rusko-nemeckú dominanciu v Európe, ktoré bolo očakávané od konca Nemeckej vojny v roku 1815. Od tej doby Nemecká mýtická túžba po špeciálnych vzťahoch s Ruskom vyvolávalo strach a nedôveru medzi susedmi. Rapallo sa stalo synonymom nočnej mory západu úzkej Sovietsko-Nemeckej spolupráce, ešte viac to kulminovalo v sovietko-nemeckej dohode o neútočení z roku 1939 a vyústil do Nemeckého pokusu o dobytie kontinentálnej Európy. Toto a strach z ďalšieho Rapalla silne ovplyvnil západnú politiku voči Spolkovej republike Nemecko po druhej svetovej vojne. Stručným prehľadom udalostí po roku 1922 poukážeme na dôležitosť “Rapallo komplexu” a jeho vplyv na Nemecké vzťahy so západnými spojeneckými silami v ére po druhej svetovej vojny. Prvé opatrné kroky k zblíženiu s Moskvou boli vedené v päťdesiatych rokoch, keď bol kancelárom Konrad Adenauer. Západná, a čiastočne aj Americká, nedôvera, ktorú vyvolala Ostpolitik Willyho Brandta na prelome 60-tych a 70-tych rokoch a tiež počiatočný Britský a Francúzsky odpor voči unifikačnému procesu Nemecka v rokoch 1989-1990 neskôr priblížime. Od Nemeckého zjednotenia Spolková republika Nemecko začalo s omnoho aktívnejšou politikou voči východnej Európe. Ostpolitik zjednoteného Nemecka býval prijímané kriticky a občas obavy a staré predsudky ožívajú. Je však “Rapallo komplex” stále faktorom ovplyvňujúci v Nemeckých vzťahoch so západným svetom?
28. apríla 1919 bol schválený návrh na vytvorenie Spoločnosti národov. Wilson v nej videl nevyhnutný prostriedok pre trvalé zaistenie mieru. Organizácia združovala štáty na základe dobrovoľnosti a rovnoprávnosti - každá z členských krajín bez ohľadu na veľkosť disponovala pri hlasovaniach jedným hlasom. Stálymi členmi Rady boli 4 víťazné mocnosti - VB, F, J a T (pôvodne ich bolo 5, ale USA Versaillskú zmluvu neratifikovali) Ciele Spoločnosti národov mali byť dosahované prostriedkami, ktorých účinnosť bola už v čase založenia organizácie sporná. Boli formulované natoľko vágne, že umožňovali rozdielny výklad. Nebolo však vymedzené, kto bude ozbrojené sily proti tým, čo dohody nedodržia organizovať a k ich použitiu nikdy nedošlo. Prípadná vojenská akcia proti agresorovi mala byť kolektívnou akciou všetkých členov po jednomyseľnom schválení. O určení agresora rozhodovala Rada a každý z jej členov mal právo veta. Neexistencia spoločných vojenských síl navyše predpokladala závislosť na veľmociach, z ktorých najväčšia - USA - členom Spoločnosti národov nebola. Ďalšia európska veľmoc - ZSSR - nielenže bola do polovice tridsiatych rokov mimo systému Spoločnosti národov, ale celé versaillské usporiadanie ostro kritizoval. Napriek svojim pôvodným zámerom stať sa globálnou svetovou organizáciou ostala Spoločnosť národov len torzom. Jej hlavným zmyslom sa tak stalo zabezpečenie a udržanie status quo povojnového mierového usporiadania.
Jedným z najväčších problémov, ktoré vyvstali medzi spojencami, bola otázka reparácií a postavenia Nemecka v rámci medzinárodného systému, ale aj uznanie sovietskeho režimu. Oficiálnym cieľom Janovskej konferencie, ktorá začala 10. apríla 1922, ostala hospodárska obnova Európy. Otázky nemeckých reparácií a vojnových dlhov sa práve kvôli napätiu, aké vyvolávali medzi spojencami, do agendy konferencie nedostali. Do programu však boli zaradené aj otázky európskej bezpečnosti a problém odzbrojenia. Na konferenciu boli pozvaní aj Nemci a Rusi. Rokovaní sa dohromady zúčastnilo 29 štátov. Vyhliadky na úspech Janova neboli príliš priaznivé. Ako francúzska skepsa, tak aj odmietnutie zo strany USA, obmedzovali manévrovací priestor britskej politiky. Komplexné riešenie medzinárodných problémov - hospodárskych a reparačných na jednej strane a otázok bezpečnosti a politického usporiadania na strane druhej - bolo za týchto podmienok takmer nemožné.
Zástupca Francúzska, Barthou, prispel k tomu, aby sa Nemecko nestalo členom predsedníctva konferencie a vetoval ustanovenie komisie, ktorá mala prerokovávať so sovietskou delegáciou politické otázky. Rokovania potom prebiehali v štyroch komisiách - konsolidácia európskeho mieru, finančná, hospodárska a obchodná a napokon dopravná.
Nemecké obavy z izolácie boli posilnené aj tým, že Briti a zástupcovia ďalších Spojencov medzičasom rokovali s Rusmi oddelene. Tieto rozhovory však Rusov neuspokojili, a to zblížili Sovietov s nemeckou delegáciou. Sovietsko-nemecká zmluva o "úprave otázok, ktoré vznikli v období vojny", tzv. Rapallská zmluva, bola podpísaná 16. apríla 1922. Rapallo znamenalo prerazenie medzinárodnopolitickej izolácie zdanlivo pre oba štáty. V skutočnosti však zo situácie viac vyťažilo Rusko, ktoré dosiahlo prvé uznanie boľševického režimu de iure európskym štátom.
Rapallo nebolo prosto defenzívnym. Bolo tiež preventívnou zmluvou. Berlínska vláda poukazovala západnému svetu na to, že vzťahy so Sovietskym Ruskom sú dominantnou záležitosťou pre Nemecko, a že spojenci ani nemôžu vyjednávať ani nedospejú k žiadnemu novému usporiadaniu obíjdením Nemecka. Zmluva reprezentovala prvý pokus o rovnosť status veľmoci od Versailles. “Rapalskú legendu” o konšpiračnej Sovietsko-Nemeckej dohode proti západnému svetu musia byť z veľkej časti považované za mýtus, i keď veľmi vplyvnú.
Adenaureova návšteva v Moskve v r. 1955
Západná aliancia nemala dôvod na obavu, že vláda Západného Nemecka by bola zvádzaná k dohode so Sovietskym zväzom v pokuse o zjednotenie rozdelenej krajiny. Na západe dobre vedeli, že kancelár Adenauer veril v dôležitosť integrovania Spolkovej republiky so západom. Bol tiež presvedčeným obhajcom zjednotenej Európy. Francúzsko, Západné Nemecko a krajiny Beneluxu podpísali v roku 1950 Schumannov plán, ktorý neskôr vyústil do Spoločenstva uhlia a ocele. Podpísaním Bonnskej a Parížskej dohody v máji 1952 bolo vytvorené Európske obranné spoločenstvo, ktoré bolo vytvorené na zaistenie mierového Západného Nemecka pred znovuvyzbrojením a ochrana pred inváziu z východu. Bez pochyby, Adenauerovým primárnym politickým cieľom bolo dosiahnuť úplnú národnú suverenitu Západného Nemecka integráciu krajiny so západom ako rovnocenným partnerom. Po tom, čo sa Západné Nemecko pripojilo k Západoeurópskej únii a NATO 5. Mája 1955 a len dva týždne na to bola vytvorená Varšavská zmluva s Nemeckou demokratickou republikou ako riadnym členom. Nemecké zjednotenie začalo byť ešte viac nepravdepodobné. V čase studenej vojny ale Rapallo faktor nehral rozhodujúcu úlohu vo vzťahoch Západného Nemecka s okolitým svetom. Obava bola z toho, či pri pristúpení Bonnskej vlády k NATO môže zhoršiť vzťahy východ-západ. Rok 1955 sa ukázal ako predel. Od vzbury v júni roku 1953 Sovietsky zväz dúfal, že bude schopný zabrániť integrácii Spolkovej republiky so západom a tak dosiahnuť Nemecké zjednotenie na prirodzenej báze. Po tom, čo tento plán nebolo možné uskutočniť, ZSSR začalo meniť stratégiu s požiadavkou trvalého rozdelenia Nemecka. Znamenalo to tiež upravenie vzťahov so západom a čiastočne so Spolkovou republikou na opatrnejšie. Vo februári 1955 ministerský predseda Malenkova nahradil Bulganin Chruščovom, ktorý riadil politiku z pozadia. ZSSR začalo s politikou détente a mierovou koexistenciou. 7. Júna 1955 Adenauer obdržal pozvanie do Moskvy “v blízkej budúcnosti” aby uvážili otázku naviazania diplomatických a obchodných vzťahov”. Sovietsky zväz dúfal, že osobný kontakt s Adenauerom alebo jeho reprezentantom môže viesť k nastoleniu “záujmu o mier a Európku bezpečnosť”. Na západe bol list z Moskvy považovaný za diplomatickú senzáciu. Nová klíma détente a pozvanie do Moskvy generovala vnútorné kontradikcie v politike kancelára. Adenauer však bol nedôverčivý k Sovietskej mierovej iniciatíve. Bol pod zvyšujúcim tlakom aby rozpracoval flexibilnejší postoj. Nemecká verejná mienka a opozícia SPD zastávala názor, že kancelár by mal cestovať do Moskvy čo najskôr. A taktiež tlak nemeckého obchodu na rozvinutie extenzívnejších obchodných vzťahov s východom bol dôležitým faktorom, ktorý si Adenauer nemohol dovoliť ignorovať. Len normálne vzťahy s Moskvou by mohli poskytnúť cestu von zo slepej uličky studenej vojny. Bolo tiež zrejmé, že Nemecké zjednotenie bude možné dosiahnuť len prostredníctvom diskusií so Sovietskym zväzom. Teraz vláda SRN dostala možnosť hovoriť s Moskvou priamo po prvý raz od vojny. Bola tu tiež významná emotívna otázka osudu značného počtu nemeckých vojakov a civilistov, ktorí boli ešte stále zajatcami v Sovietskom zväze. Moskva bola pripravená použiť rukojemníkov k tomu, aby sa stal Bonn prístupnejší k sovietskym prianiam. Stratégia Kremľu bola prehlasovať, že výsledok možno jednoducho dosiahnuť tým, že Adenauer vstúpi do jednania o tejto otázke. A tak Nemecká verejná mienka dúfala, že Adenauerova cesta do Moskvy bude viesť k významnému posunu v tejto záležitosti. Ale tu existovalo ďalší potencionálny problém, s ktorým sa musel kancelár vysporiadať. Bol to vzťah so západnými mocnosťami a podozrievanie, že Adenauerova návšteva v Moskve a akékoľvek dohody podpísané so sovietskou vládou môžu ľahko viesť k začatiu novej “politike Rapalla”. Adenauer musel rozptýliť predstavy o tom, že Nemecká vláda chce podpísať podobnú tajnú dohodu so Sovietskym zväzom. Kancelár opisoval jeho zložitú pozíciu a rozhodovanie takto: “Základnou úlohou môjho jednania v Moskve musí byť absolútna lojalita západu. Nemôžeme dovoliť dať podnet na ani najmenšie podozrenie spochybňujúce našu pevnú príslušnosť k západu”. Adenauer chcel presvedčiť Spojenecké sily, že podobný postup ako v prípade Rakúska, ktoré vyhlásilo neutralitu, nie je správnym riešením a je tiež nebezpečné vytvorenie jednotného, ale neutrálneho Nemecka alebo pásu neutrálnych štátov príp. Zón v strede Európy. Americká administratíva verila, že Kremeľ v skutočnosti nechcel dohodu s Adenauerom, ale ho chcel vmanévrovať do pozície v ktorej by bol nútený odmietnuť sovietsku ponuku na zjednotenie a tým by sa stal doma veľmi nepopulárny. Adenauer vyjadril svoju lojálnosť západu aj tým, že sa chcel najprv stretnúť so všetkými štátnikmi západných veľmocí ešte pred návštevou v Moskve. Svoju stratégiu hodnotil týmito slovami: ”Nemožno dosiahnuť skutočnú normalizáciu reprezentovanú úplnými diplomatickými vzťahmi, kým bude Sovietsky zväz podporovať režim v NDR”. Americká a Britská administratíva verila v Adenauerovu lojalitu západu. “Rapallo faktor” a strach zo separátnych Rusko-Nemeckých špeciálnych vzťahov čiastočne ovplyvnilo západ a ich pohľad na Nemecko.
Ostpolitik Willyho Brandta
Dekádu a pol po Adenauerovej ceste do Moskvy vláda Západného Nemecka bola opäť podozrievaná z pripravovania vstupu do vzťahu tajných dohôd so Sovietskym zväzom. V októbri 1969 socialista Willy Brandt bol zvolený za kancelára za vlády sociálnodemokraticko-liberálnej koaličnej vlády. Takmer okamžite Brandt a liberálny minister zahraničia Walther Scheel sa pustili do ich “novej Ostpolitiky”. Zamýšľali odvrátiť Spolkovú republiku od prežitého silného anti-Východnej a pro-Západnej stratégie studenej vojny k vyváženej a modernejšej a aj nezávislejšej zahraničnej politike. Brandt mal šťastie, že jeho pro-Východná Ostpolitik sa udiala súčasne so začínajúcou periódou détente Východ-Západ. V čase keď nastúpil do úradu prezident Richard Nixon a jeho poradca pre národnú bezpečnosť Henry Kissinger v roku 1969 nebolo to détente, ale vojna v juhovýchodnej Ázii, ktorá bola pre nich prioritnou. Až po úspechu Brandtovej politiky sa americká administratíva vybrala podobným smerom. Washington opatrne bránil Brandtovej vláde od príliš nezávislej akcie. Na diskreditáciu Brandtovej iniciatívy niektorí, najmä americkí pozorovatelia sa snažili obviniť ľavicovú vládu v Bonne, že sa pustili do novej politiky Rapalla a nacionalizmu. V memoároch Henryho Kissingera je poukazované na fakt, že “od Bismarcka po Rapallo bolo základom nemeckej národnej zahraničnej politiky manévrovať medzi Východom a Západom.” Významným prvkom Nemeckej zahraničnej politiky bola aj Hallsteinova doktrína, v ktorej sa hovorilo o tom, že uznanie vlády Východného Nemecka ktorýmkoľvek štátom bude považované za nepriateľský diplomatický akt a budú voči nemu podobne postupovať. Tým sa tiež zúžil manévrovací priestor pre Spolkovú republiku. Spolková republika tým že sa v rokoch 60-tych stavalo voči détente si získala reputáciu, že je katolíckejšia ako pápež.
Brandt nechápal Ostpolitik ako odvrátenie alebo vystúpenie z NATO a Európkej integrácie. Brandt nebol len socialista, ktorý bol prenasledovaný Hitlerom, bol tiež významnou osobnosťou počas Berlínskej blokády v meste. Bol starostom Berlína v čase, keď prezident Kennedy ohlasoval svoju podporu izolovanej západnej enkláve slovami ”som Berlínčan”.
18. novembra 1969 Brandtova vláda začala rozhovory o obmedzení jadrového zbrojenia. Spolková republika sa týmto vzdala zámeru vlastniť jadrové zbrane – otázka, ktorá bola diskutovaná už desaťročie. Vzdanie sa Hallsteinova doktríny bolo ďalším signálom Sovietskemu zväzu, že nová vláda brala vážne détente a jej novú Ostpolitik. 26. Marca 1970 bola podpísaná dohoda o vyriešení otázok západného Berlína, išlo o nerušený prístup do Berlína a uznanie úzkeho naviazania západného Berlína na Spolkovú republiku. Napriek tomu sa Berlín nestal teritoriálnou súčasťou Spolkovej republiky. 12. Augusta 1970 bola táto zmluva podpísaná – takmer 31 rokov po pakte Stalin-Hitler – v Moskve. Henry Kissinger to komentoval slovami: Spolková republika prekročila Rubikon: akceptovala rozdelenie Nemecka, spečatila status quo v strednej Európe” Henry Kissinger napísal vo svojich memoároch o Brandtovi: “Osobne ho mám rád – Nixon menej – ale jeho politika nás trápi oboch.”
Zahraničná a bezpečnostná politika Nemecka po zjednotení
V Nemecku nastala nová situácia po jeho zjednotení tým, že bola obnovená zahraničnopolitická suverenita ako subjektu medzinárodného práva. Tak ako bývalá NDR aj SRN nemali skutočnú zvrchovanú moc pokiaľ platilo v Európe povojnové usporiadanie a všetky hlavné víťazné mocnosti – USA, Sovietsky zväz, Veľká Británia a Francúzsko uplatňovali vo všetkých otázkach, ktoré sa týkali Nemecka ako celku práva pochádzajúce s vojnovej a povojnovej doby. V meste Berlín, ktoré bolo rozdelené na štyri okupačné zóny, sa sústredil konflikt Východ - Západ so známym múrom pretínajúceho mesto ako symbolu železnej opony a ideologického rozdelenia celej Európy. Berlín bol tiež aj jednou z príčin prečo sa západné Nemecko rozhodlo pre Západ. Sovietsky zväz síce prehlásil NDR za zvrchovaný štát, ale v skutočnosti si ponechal ako víťazná mocnosť svoje práva a povinnosti vyplývajúce z platných medzinárodnopolitických dohôd. Nemecká otázka nestrácala na aktualite po dlhý čas ani na pôde OSN.
O NDR možno povedať, že bola ideológiou, ktorá si hľadala štátnosť. Fakt, ktorý bol dokonca ochotný priznať aj východeonemecký stranícky šéfideológ Otto Rheinhold v auguste 1989 slovami: “Aké oprávnenie na existenciu by mala kapitalistická NDR vedľa Spolkovej republiky? Samozrejme žiadne?” Ihneď po páde Veľkonemeckej ríše v r. 1945 sa v sovietskej zóne počalo s testovaním nového výkladu dejín, podľa ktorého s výnimkou revolučného robotníckeho hnutia boli dejiny Nemecka nekonečnou biedou. Značne negatívny historický trend začínajúci Martinom Lutherom sa niesol cez Friedricha Veľkého a Otta von Bismacka až po Adolfa Hitlera a nemeckú katastrofu.
Po založení NDR r. 1949 sa začalo nazerať na nemecké dejiny opäť o niečo diferencovanejšie. Walther Ulbricht vyzval nemeckých historikov, “aby využili pokrokové časti z nemeckého dedičstva.” Vypracovali sa dve zásadne odlišné vývojové línie, teda jedna negatívna a imperialistická, ktorá viedla k vytvoreniu SRN a druhá pozitívna a antifašistická, ktorá mala svoj počiatok ešte v sedliackých povstaniach 16. storočia a Thomasovi Munzerovi viedla k vytvoreniu NDR.
Dôležitým výsledkom znovuzískanej suverenite bol ten, že aj hranica s Poľskom a Československom boli spečatené a tým absentovala možnosť akýchkoľvek teritoriálnych nárokov smerom na Východ. Plná suverenita Nemecka nastala až po úplnom odchode vojsk Červenej armády z bývalého územia východného Nemecka v auguste 1994. V dobe zjednotenia Nemecka bola na jeho území dislokovaných 350 tisíc príslušníkov sovietskych ozbrojených síl vyzbrojených aj taktickými atómovými zbraňami. Odchodom Červenej armády z územia SRN došlo v nemecko-ruských vzťahoch k historickému prelomu.
Nemecko ako veľká európska krajina má najviac susedov, z čoho vyplývajú jeho medzinárodno-politické a historické determinanty. Po páde železnej opony a komunizmu v celej východnej Európe bolo Nemecko po prvý raz vo svojej histórii obklopené spriatelenými štátmi, čím riziko vzájomnej agresie ostalo na minimálnej úrovni. Je potrebné prihliadať aj na fakt, že SRN je krajinou so zavedenou liberálnou demokraciou a jednou zo svetových veľmocí, najmä po ekonomickej stránke. Zjednotenie Nemecka bolo do istej miery aj oslabujúcim faktorom ekonomiky jej západnej časti, keďže primárna hospodárska pomoc a politika nemalých štátnych subvencií smerovala do postkomunistických spolkových štátov bývalej NDR. Je však prvoradým záujmom celého Nemecka byť politicky konsolidované a hospodársky silné vzhľadom na jeho medzinárodnopolitické postavenie, najmä pozícií v Európskej únii a kontinentu.
Pád sovietskeho systému a jeho satelitov vo východnej Európe vyvolalo nevídané mocenské vákuum – občianska vojna v bývalej Juhoslávii a vojnové konflikty medzi nástupníckymi štátmi Sovietskeho zväzu združených v Spoločenstve nezávislých štátov. Taktiež aj absentujú spoľahlivé bezpečnostné štruktúry pre strednú a východnú Európu ale aj kontinent ako celok, čo sa javí ako výzva pre väčšiu iniciatívu nemeckej zahraničnej politiky. Je potrebné vychádzať z predpokladu, že Spojené štáty americké budú čoraz menej iniciatívne v úlohe tzv. svetového policajta, čím bude postupne rásť úloha Európskeho spoločenstva a tým aj Nemecka ako jedného z dvoch najvýznamnejších štátov západnej Európy.
Rizikom sa javí do budúcnosti stále silnejúci islamský fundamentalizmus, ktorý priamo ohrozuje zriadenie liberálnej demokracie aj v Európe. Najzreteľnejším príkladom je Turecko, kde vnútorná kríza vyvoláva nárast islamského fundamentalizmu podporovaný chudobou, čoho výsledkom je odvracanie sa od hodnôt západu. Zjednodušene môžeme hovoriť, že doterajší konflikt Východ - Západ bude s najväčšou pravdepodobnosťou vystriedaný konfliktom západoeurópske-americké hodnoty verzus hodnoty islamsko-fundamentalistických hnutí, preľudnené, chudobné krajiny Juhu verzus hospodársky prosperujúce bohaté krajiny Severu. Americký politológ Huntington tvrdí, že budúce konflikty budú vznikať vo väčšej miere medzi kultúrami a menej medzi národmi ako tomu bolo doposiaľ. Takýto stret civilizácií sa už stáva určujúcim faktorom v zahraničnopolitickej orientácii jednotlivých štátov a má pokračujúcu tendenciu. Príkladom je politika v otázke ropy štátov Blízkeho, Stredného východu a Maghrebu v snahe zväčšiť závislosť európskych a severoamerických ekonomík od ich exportu ropy tzv. ropným šokom, náhlou zmenou cien ropy. Pre Nemecko je orientácia v súčasnosti jasne silne prozápadná a proeurópska s trvaním na kultúrnych špecifikách našej civilizácie s akcentom na ľudské práva, demokraciu, akcent na jednotlivca - individualizmus humanizmus, obmedzenie moci, jej deľbou, židovsko-kresťanské morálne tradície, vládu práva.
Aktuálnymi otázkami sa stáva problematika životného prostredia, znižovanie rizika vojnových konfliktov, génovej technológii, zaistenie energetických zdrojov a pod. Tieto oblasti záujmu v súčasnej dobe nemožno riešiť oddelene od seba a bez medzinárodnej kooperácie. Aj klasické rozlíšenie medzi zahraničnou politikou a domácou politikou je už prekonané a na význame rastie faktor globalizácie ekonomiky a integračné procesy, ktoré budú mať určujúci význam na tvorbu medzinárodnej politiky do budúcnosti.
Zemepisná poloha v strede Európy je príčinou toho, že Nemecko bolo vždy situované do centra politického konfliktu v Európe. Aj preto sa usiloval prvý spolkový kancelár SRN K. Adenauer v počiatočných rokoch povojnovej demokracie tak vehementne o začlenenie západného Nemecka do vtedy sa utvárajúcich štruktúr povojnového spoločenstva západnej Európy a transatlantických obranných mechanizmov. Týmto spôsobom chcel zaistiť bezpečnosť Nemecka a súčasne vyhovieť potrebe partnerov zabezpečiť sa pre možnou agresiou Nemecka, tak ako sa tomu stalo 20 rokov po I. svetovej vojne.
Po zjednotení Nemecka poukazujú niektoré európske štáty na staré goepolitické konštalácie, ktoré pre nich ešte stále prestavujú ohrozenie. Ale to len viac poukazuje ako politicky zraniteľné je Nemecko vzhľadom na historické skúsenosti a vplyvom svojej terajšej stredovej politickej polohy a ako náročné sú jeho úlohy v oblasti zahraničnej politiky a bezpečnosti. R. Dahrendorf formuloval v tejto súvislosti otázku: “Patrí zjednotené Nemecko k Západu alebo nie?”, na ktorú nachádza odpoveď: “S pojmom Západ sa spájajú určité hodnotové predstavy, ktoré stará Spolková republika zdieľala bez akýchkoľvek obmedzení. A tuná sa ukazuje ako mimoriadne dôležitá úloha pripadá Helmutovi Kohlovi: v Anglicku a Francúzsku ho niektorí označujú takmer za posledného západného politika medzi poprednými nemeckými politickými predstaviteľmi.” Do budúcnosti sa stane ohrozujúce sa stane najmä zaistenie stability v Európe, kde sa jasne prejavuje súvis medzi ekonomikou a bezpečnostnou politikou. Bezpečnostná politika musí pritom v súčasnosti klásť dôraz predovšetkým na prevenciu konfliktov, skôr ako sa prejavia konkrétnymi ozbrojenými akciami znepriatelených strán. Z tohoto predpokladu vychádzajú aj nové zásady zahraničnopolitického snaženia zjednotenej SRN, kde dochádza ku konkrétnej politickej a hospodárskej pomoci najmä mladým demokraciám a transformujúcim ekonomikám strednej a východnej Európy. Cieľom je aby sa cestou politickej stability a hospodárskej prosperity, v tomto pre Nemecko životne dôležitom regióne, zabránilo možným eskalujúcim krízam.
Záver
Význam Nemecka v európskych dejinách medzinárodných vzťahov a zahraničnej politiky je možné označiť za jeden z dominantných, ktorého ráz určuje vývoj Starého kontinentu. Rapallo faktor bol síce jedným z činiteľov, ktorý u politikov Západu vyvolával obavu z možného odklonu Nemecka od hodnôt, ktoré boli integrálnou súčasťou diplomacie a celých medzinárodných vzťahov krajín západnej Európy a severnej Ameriky. Politika SRN avšak nikdy nesplnila podozrenie jej partnerov z NATO a Európskeho spoločenstva, z odklonu od takýchto hodnôt a smerovaniu k typu politiky lavírovania na osi Východ – Západ.
Do budúcnosti sa môže dokonca počítať, že zahraničná politika liberálno-demokratického a prosperujúceho silného Nemecka bude stabilizujúcim prvkom v priestore tzv. Mitteleuropy, ale aj kontinentu ako celku.
Bibliografia
Ed.: Larres, K.- Panayi, P.
Longman, London and New York 1996
Prostor, 1997
Nadace Konrada Adenauera, 1994
Ekopress, Praha, 2000
národov?
Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, Bratislava, 1998