USA – uskutočnený sen o slobode a demokracii
Rastislav Diovčoš
V druhej polovici 18. storočia žili Američania v najslobodnejšej politickej spoločnosti, aká do tej doby na Zemi existovala – v britskej monarchii. Napriek tomu revoltovali, aby si založili spoločnosť ešte slobodnejšiu.
Základom pochopenia Ameriky je uvedomenie si, že zakladateľmi Ameriky boli emigranti z Európy, ľudia, ktorí síce zdieľali európske dedičstvo, ale od Európy sa dištancovali. Boli to zväčša protestantskí moralisti, ktorí sa v Amerike usilovali o naplnenie ideálu slobody a cnosti – politickej slobody od donucovacej moci štátnej autority a cnostného života v nábožensky konformných komunitách. Američania sa považovali za “takmer vyvolený národ” ako to položartom neskôr povedal Abraham Lincoln. Boli presvedčení, že objavili tú najlepšiu formu vlády, ktorá prostredníctvom obmedzenia a rozdelenia štátnej moci ľuďom garantovala slobodu. Na svoju krajinu pozerali ako na “shining city on the hill” – žiariace mestečko na vŕšku, maják slobody.
Útlak zo strany anglického štátu nebol krutý, ani daň, ktorá sa stala rozbuškou, nebola vysoká. Američanov však popudil spôsob, akým bola táto daň na nich uvalená: bez ich súhlasu. Boli presvedčení, že opustenie zásady “No taxation without reprezentation” je cestou k tyranii. Amerických kolonistov zdaňoval anglický parlament, v ktorom oni neboli zastúpení. Toto bolo skutočným dôvodom prečo Američania v roku 1775 povstali. Túto svoju rebéliu ospravedlnili v Deklarácii nezávislosti USA zo 4. júla 1776, ktorej hlavným autorom bol Thomas Jefferson: “Tieto pravdy pokladáme za samozrejmé, že všetci ľudia sú si stvorení rovní a sú so svojim Stvoriteľom obdarení určitými nescudziteľnými právami, medzi ktorými je právo na život, slobodu a hľadanie vlastného šťastia. Že na zaistenie týchto práv sa medzi ľuďmi ustanovujú vlády, ktoré si odovzdajú svoje oprávnené právomoci od súhlasu ovládaných. Že kedykoľvek začne byť nejaká forma vlády týmto cieľom na prekážku, ľudia majú právo ju zmeniť či zrušiť a ustanoviť vládu novú, ktorá by bola založená na takých zásadách a mala svoje právomoci upravené takým spôsobom, ako ľudia uznajú za najvhodnejšie pre svoju bezpečnosť a svoje šťastie…” Rok po vyhlásení Deklarácie nezávislosti boli spísané Články o konfederácii, ktoré mali určovať vzájomné vzťahy medzi trinástimi americkými štátmi a spoločným Kontinentálnym kongresom (týmito trinástimi štátmi boli Virginia, New York, New Hampshire, Massachusetts, Maryland, Connecticut, Rhode Island, New Haven, Delaware, Severná Karolína, Pensylvánia a Georgia). Posledný z trinástich štátov ich ratifikoval v roku 1781. Tým bola založená americká konfederácia. Podľa Článkov o konfederácii mal mať Kontinentálny kongres na starosti clá, výber daní, reguláciu obchodu a vzťahov so zahraničím. V praxi bol však úplne bezmocný, pretože dane nemohol vyberať priamo, ale smel o ich zaplatenie jednotlivé členské štáty iba žiadať a svoje rozhodnutia si nemohol nijako vynucovať. Dochádzalo tak k tomu, že jednotlivé štáty na seba vzájomne uvaľovali clá, neplatili svoje dlhy, vydávali vlastné bezcenné peniaze. Rozsudky súdov jednotlivých štátov si vzájomne odporovali. Zdalo sa, že experiment so slobodou a nezávislosťou sa skončí neúspešne. V roku 1787 bolo preto zvolané do Philadelphie Ústavodarné zhromaždenie, ktoré malo vypracovať novú ústavu. Výsledok, ktorý s určitými zmenami dodnes platí, je geniálnym dielom.
Politickým cieľom, o ktorý išlo takzvaným otcom zakladateľom, bola sloboda. Sloboda od donucovacej moci štátnej autority, sloboda žiť si svoju predstavu morálne dobrého života. V komunitách založených na dobrovoľnom prijatí náboženskej viery. Prostriedkom na dosiahnutie tohoto cieľa bolo ústavné obmedzenie a rozdelenie štátnej moci. Rozdielnosť koncepcií dvoch revolúcií, americkej a francúzskej, ktoré sa odohrali prakticky v identickom čase a viedla k tak diametrálne odlišným výsledkom. Otcovia zakladatelia neprijímali naivnú predstavu o dobrom človeku, akú mali francúzski osvietenci a nadväzujúci revolucionári. Podľa osvietencov bol človek od prirodzenosti dobrý (“ušľachtilý divoch”, ako básnil J. J. Rousseau), ibaže ho skorumpovala a skazila zlá spoločnosť, zlé spoločenské vzťahy, normy a mravy. Pokiaľ sa od nich človek oslobodí (či bude oslobodený revolucionármi), prejaví sa jeho prirodzená dobrota a spoločnosť sa zlepší. Z tejto predstavy človeka vyvodzovali francúzski osvietenci a revolucionári potrebu energicky jednajúceho štátu, s koncentrovanou mocou sústredenou v jedinom telese – revolučnom Konvente. Ten mocou v rukách “osvietených” revolucionárov vykoná revolučnú spoločenskú transformáciu. Zmení vlastnícke a majetkové vzťahy, spoločenské normy a mravy, pričom čokoľvek neracionálne, mystické či “tmárske” nahradí racionálnym, rozumným a osvieteným. Preto bola Francúzske revolúcia militantne nepriateľská voči tradičnej morálke, cirkvi či náboženstvu vo všeobecnosti. Revolúcia vychádzajúca z uvedených predpokladov, vyústila v potoky krvi, masakre, tyraniu a nakoniec i vládu vojenského diktátora (Napoleona).
Otcovia zakladatelia USA boli buď aktívni kresťania, alebo skeptickí deisti. Kresťania sú si vedomí náklonnosti človeka k hriechu. Človek nie je dokonalou, ale narušenou bytosťou, vystavenou rôznym pokušeniam, ktorým má tendenciu občas podliehať. V človeku sú tendencie pre dobro, ale aj pre zlo. Nie je ich možné odstrániť, preto rôzne spoločenské zlá či nedostatky nie sú iba dôsledkom nedokonalej spoločnosti, ale predovšetkým nedokonalého človeka. Z podstaty vecí je teda nemožné, aby spoločnosť bola zásadne, kvalitatívne a radikálne zdokonalená. Nijaká utópia, nijaký raj na zemi nikdy nevznikne. Americká koncepcia predpokladá, že ľudia nie sú dokonalí, a preto je potrebný štát ako mocenská inštitúcia, ktorá vynucuje právo a poriadok a trestá tých, ktorí ich porušujú. Ale aj vládcovia sú nedokonalí ľudia, a preto nikto nesmie mať priveľa moci, lebo by ju mohol zneužiť. James Madison v Listoch federalistov to vyjadril slovami: “Čo iného je vláda, ak nie tým najvernejším obrazom ľudskej prirodzenosti? Keby ľudia boli anjeli, nebola by vláda nutná. A keby ľuďom vládli anjeli, nebolo by na vládu nutné dohliadať ani zvonku, ani zvnútra.” Ďalej boli otcovia zakladatelia presvedčení, že moc štátu a vládcov ostane obmedzená iba vtedy, ak bude rozdelená medzi niekoľko na sebe nezávislých a čiastočne medzi sebou súperiacich zložiek a vzájomne previazaných systémom “checks and balances”.
Američania však prišli i s jedným vlastným riešením. To sa stalo ich najväčším prínosom k teórii i praxi slobodnej vlády. Bol to federalizmus. Žiadna konkrétna štátna inštitúcia tu nie je úplne suverénna. Určujúcim princípom federatívneho štátu je taký ústavný mechanizmus, v akom občania nedelegujú všetky právomoci, ktoré chcú prideliť jednotlivým štátnym orgánom, do jediného centra, ale ich rozdelia a delegujú do centier dvoch – do spoločného, federálneho centra a do centra členského štátu v rámci federatívneho zväzku. Dokumentom, v ktorom je hranica medzi právomocami oboch centier vytýčená, je federálna ústava. Obyvatelia federácie žijú pod dvoma suverenitami zároveň – pod federálnou suverenitou a suverenitou toho ktorého štátu. Tieto suverenity nie sú navzájom v nadradenom či podradenom vzťahu, sú si rovnocenné a od seba nezávislé. Zatiaľ čo vo federálnom štáte nie je plne suverénna ani jedna konkrétna inštitúcia, federálna ústava plne suverénna je. Preto je jej zmena veľmi obtiažna – k jej zmene je potrebný súhlas dvoch tretín poslancov v oboch komorách federálneho Kongresu a troch štvrtín všetkých zákonodarných zborov (či mimoriadnych ratifikačným konventov) v jednotlivých členských štátoch Únie.
Po tom čo 17. Septembra 1787 ústavodarné zhromaždenie vo Philadelphii prijalo návrh novej ústavy, postúpilo ju k ratifikácii. Účastníci zhromaždenia rozhodli, že ak ústavu schvália mimoriadne ratifikačné konventy v aspoň deviatich z trinástich vtedajších amerických štátov, ústava v tých štátoch, ktoré ju ratifikujú, vstúpi do platnosti a tieto štáty vytvoria Spojené štáty americké. Odporcovia federálnej ústavy, ktorí dostali označenie antifederalisti, sa domnievali, že ústava vytvára príliš silnú ústrednú vládu, ktorá sa tak môže stať hrozbou ich slobodám. Ich najvážnejší argument bol ten, že návrh ústavy neobsahoval Listinu práv – teda zoznam práv občanov, na ktoré štát (federálna vláda) nesmie nikdy siahnuť. Ústavy všetkých trinástich štátov totiž svoje Listiny práv obsahovali. Stúpenci ústavy uviedli v jej prospech opäť v Listoch federalistov. Argumentovali, že federálna vláda bude mať iba tie právomoci, ktoré jej ústava prideľuje, a medzi nimi nikde nie sú právomoci zasahovať do tradičných slobôd. Ďalej namietali, že čisté papierové deklarácie nie sú dostatočnou ochranou slobôd, a že najlepšou “Listinou práv” je samotná ústava, pretože moc štátu obmedzuje a rozdeľuje, a teda bráni tomu, aby ktorákoľvek štátna inštitúcia bola priveľmi silná a stala sa tak hrozbou pre slobodu. A konečne uvádzali, že uvedenie niektorých práv môže viesť k škodlivému presvedčeniu, že je možné upierať tie práva, ktoré na zozname nie sú. Antifederalisti však trvali na svojom, a tak bol prijatý kompromis. Mnohé štáty ratifikovali ústavu s tou podmienkou, že vzápätí bude doplnená Listinou práv. Tak ústava vstúpila do platnosti v roku 1789 a už v roku 1791 bola doplnená o Listinu práv, ktorú predstavovalo desať ústavných dodatkov. Ich autorom bol James Madison.
Americká demokracia. Demokracia mala od popravy Sokrata veľmi zlý zvuk a až do doby Otcov zakladateľov neexistoval jediný teoretik, ktorý by sa demokracie zastával. Prečo mala demokracia taký zlý zvuk? Pretože v Aténach bol spravodlivý človek – Sokrates – a toho demokracia poslala na smrť. A režim, v ktorom spravodlivý človek musí zomrieť, je nespravodlivý. Spravodlivý režim je ten, v ktorom spravodlivých ľudí nepopravujú. Táto Platónova úvaha na viac ako 2000 rokov presvedčila ľudí proti demokracii. Otcovia zakladatelia demokraciu rehabilitovali tým, že ju učinili nepriamou. Odmietali priamu vládu väčšiny, ale prijímali zastupiteľskú demokraciu, teda režim, v ktorom zvolení zástupcovia ľudu po uvážlivej diskusii prijímajú rozhodnutia väčšinou. Ale väčšiny, ktoré rozhodujú, nie sú nevyhnutne tie isté väčšiny. Je to pluralitný systém väčšín – iná väčšina je v Snemovni reprezentantov, iná väčšina je v Senáte, inou väčšinou je zvolený prezident, iné väčšiny sú v legislatívach jednotlivých členských štátov Únie. Nikdy to nie je vláda jednej väčšiny. Existujú tri základné dôvody prečo je nepriama demokracia ušľachtilejšou formou vlády ako demokracia priama. Ten prvý dôvod je založený na uvážlivosti. Poslanci nie sú nevyhnutne lepší, rozumnejší či morálnejší ľudia než iní občania. Ale vďaka tomu, že ich počet je relatívne malý, majú pred každým hlasovaním možnosť odbornej a dôkladnej diskusie, aká v rámci celej spoločnosti nie je možná. Majú k dispozícii odborné posudky expertov, môžu medzi sebou diskutovať o argumentoch, a na základe týchto diskusií si postupne môžu utvoriť svoj názor. Až potom hlasujú. Druhý dôvod je založený na skutočnosti, že každá dobrá politika má svoje populárne a nepopulárne prvky. Politika, ktorá je v istej dobe nepopulárna, môže neskôr priniesť veľmi dobré výsledky. A je veľmi nepravdepodobné, že by bolo v referende schválené niečo nepopulárne (hoci užitočné). Tretí dôvod v prospech nepriamej demokracie je založený na argumente, že hlasovanie väčšiny nerešpektuje rozdelenie či obmedzenie moci. Referendum je všemocné. Ak by sa priama demokracia prijala v jej čistej forme, tak v krajine, ktorá má napr. milión obyvateľov, by sa každý z nich stal jednou milióntinou tyrana a súčasne jedným celým otrokom. Sloboda nespočíva v tom, že každý má rozhodovať o každom a o všetkom, ale v tom, že sú veci, ktoré nikdy nikto – teda ani štát, ani vláda – nesmú nikomu vykonať. Takáto sloboda je daná chráneným priestorom okolo jednotlivca, a nie všeobecným podielom na moci. Preto pre slobodu nie a jej zachovanie nie je najlepšia “vláda ľudu” ale vláda inštitúcií, ktorých moc je vzájomne obmedzená. Otcovia zakladatelia svoj režim nikdy nenazvali Demokraciou. Vždy ho nazývali Republikou. Tým chceli vyjadriť, že je to režim, v ktorom nevládne numerická väčšina nad menšinou, ale vládnu uvážliví zástupcovia všetkých názorových prúdov a všetkých komunít v prospech obecného dobra.
Medzi rokmi 1790 a 1865 vzrástlo územie USA o viac ako trojnásobok. K pôvodným štátom sa pridalo ďalších 23 nových štátov. Vážne napätie v rámci Únie vyvolala otázka otrokárstva. Aby sa zabránilo nerovnému zastúpeniu delegátov z otrokárskych a neotrokárskych štátov v senáte, boli do USA prijímané striedavo otrokárske a neotrokárske štáty. Spory sa vyhrotili po anexii mexickej provincie Texas, keď sa rozhodovalo, či má byť nové územie otrokárske alebo nie a viedli v roku 1854 k prijatiu tzv. zákona o Kansase a Nebraske. Ten ponechával rozhodnutie o otázke otrokárstva na jednotlivých štátoch. Ešte v tom istom roku bola založená Republikánska strana, ktorá sa postavila proti otrokárstvu a už v roku 1860 vyhral prezidentské voľby republikán a odporca otrokárstva Abraham Lincoln. Južné štáty, ktoré boli zrušením otrokárstva hospodársky ohrozené, ohlásili odtrhnutie sa od USA (secesia). To bol začiatok občianskej vojny v USA. Južné štáty utvorili Konfederované štáty americké a za prezidenta zvolili Jeffersona Davisa.
Americká zahraničná politika prešla vo svojej histórii viacerými zmenami. Akými zmenami prechádzala a čo ich zapríčinilo sa pokúsime teraz aspoň čiastočne priblížiť. Na rozdiel od francúzskych revolucionárov, ktorí si tiež mysleli, že objavili tú najlepšiu formu vlády (a v skutočnosti objavili tú najhoršiu, lebo boli predchodcami totalitarizmu 20. Storočia) však Američania netrpeli žiadnym mesianizmom, nehodlali spasiť ľudstvo a svoju formu vlády vyvážať do zahraničia. To, čo spájalo všetkých otcov zakladateľov bol izolacionizmus, najmä vo vzťahu k Európe. Tento izolacionizmus sprevádzal amerických štátnikov ešte ďalšie generácie. John Quincey Adams (šiesty prezident a hlavný autor Monroovej doktríny z roku 1823) prehlásil: “keď nejaký národ bojuje za slobodu, Američania sú s ním – vo svojich sympatiách a modlitbách” a “Američania sú priateľmi slobody všetkých národov všade na svete, ale strážcovia len tej svojej”.
Tento všeamerický konsenzus sa začal rozbíjať až na konci minulého storočia, keď ho začali opúšťať niektorí politici z tzv. progresívneho hnutia. Boli významným prúdom v oboch stranách. A práve progresivisti v Republikánskej strane, zhromaždení okolo prezidenta Theodora Roosevelta presadzovali aktívnejšie a silnejšie postavenie Ameriky vo svete. Prielomom Amerického izolacionizmu bol až vstup Ameriky do I. Svetovej vojny za demokratického progresívneho prezidenta Wilsona. Bezprecedentným však bolo odôvodnenie amerického vstupu do vojny. Jeho účelom malo byť – “to make world safe for democracy”, inými slovami viesť globálnu krížovú výpravu za demokratickú formu vlády vo svete. Teda nie strážiť si svoju vlastnú slobodu, ako chceli otcovia zakladatelia, nie sledovať svoje národné záujmy, ako chcel Theodore Roosevelt, ale usilovať sa o cieľ idealistický a globálny. Wilson sa tak stal otcom idealizmu v americkej zahraničnej politike. Američania však vôbec nezdieľali Wilsonov mesianizmus a senát po skončení vojny jeho projekt Spoločnosti národov odmietol a tak sa zdalo, že Wilsonov internacionalizmus a intervencionizmus zostane len epizódnou odchýlkou v izolacionistickej tradícii.
Franklin Delano Roosevelt bol svojimi odporcami obviňovaný, že chce Ameriku cieľavedome zatiahnuť do európskej vojny (čo bola možno pravda). Vzniklo hnutie America First, ktorého cieľom bolo tomu zabrániť. Izolacionizmus America First bol reprezentovaný takými osobnosťami, akými boli neskorší prezident Ford, William F. Buckley Jr., Charles Lindberg a napríklad aj reverend Norman Thomas, vodca americkej Socialistickej strany. Na druhej strane s Rooseveltovým programom pomoci Británii súhlasila najmä liberálna ľavica, väčšina Demokratickej strany a menšina konzervatívnych republikánov (najmä z východného pobrežia). Aktívnym podporovateľom Rooseveltovej politiky bol napríklad aj jeden mladý demokrat, herec Ronald Raegan. V roku 1940 schválil Kongres zavedenie povinnej vojenskej služby pre mužov rozdielom len dvoch hlasov (bola zavedená po prvý raz v dobe mieru a bola zrušená až v roku 1973). Dilemu, či má Amerika vstúpiť do vojny za nich vyriešilo Japonsko.
Udalosťou, ktorá výrazným spôsobom ovplyvnila amerických politikov, ako ľavicových tak aj pravicových bol Mníchov. Američania pochopili, že totalitné režimy sú inherentne agresívne a expanzívne, nemožno ich teda umierniť žiadnymi ústupkami, a že Mníchov sa už nesmie opakovať. Po vojne americká demokratická ľavica zistila to, čo pravica vedela celú dobu: Stalinovi nemožno veriť. Rooseveltovým demokratickým nástupcom bol Harry Truman si bol vedomý toho, že ak Amerika krajinám ohrozeným sovietmi nepomôže (Turecko, Grécko) zmocnia sa ich komunisti. Tak sa zrodil povojnový konsenzus americkej zahraničnej politiky počas studenej vojny, podporovaný väčšinou demokratov i republikánov. Bol založený na tzv. Trumanovej doktríne, tj. pomoci západných slobodných demokracií tým krajinám, ktoré sú ohrozované komunistickým totalitarizmom. Politika praktizovaná Trumanovou vládou bola založená na tzv. stratégii zadržovania. Podľa naj sa Amerika mala zmieriť s doterajšími územnými ziskami komunistov, ale v prípade, že by sa komunisti zmocnili čo i len jednej ďalšej krajiny Amerika má ísť do vojny. Preto keď v roku 1950 komunistická Kórea napadla južnú Kóreu Američania do vojny vstúpili.
Vo volebnej kampani v roku 1952 John Foster Dulles, neskorší Eisenhowerov minister zahraničia napadol stratégiu zadržovania ako nemorálnu, lebo sa zmierila so zotročením strednej Európy. Namiesto nej doporučoval tzv. stratégiu oslobodzovania – roll-back komunistickej moci. Ako minister zahraničia sa však touto stratégiou vôbec neriadil. Najpozoruhodnejším vývojom, ktorý sa po vojne odohral na americkej politickej scéne, bola radikálna transformácia americkej pravice v otázkach zahraničnej politiky. Kedysi izolacionistická, dnes nadobudla charakter globálnej antikomunistickej krížovej výpravy. Táto transformácia sa odohrala vďaka časopisu National Review, ktorý založil v roku 1955 William F. Buckley Jr..
V otázkach týkajúcich sa Vietnamu sa vyprofilovali v USA dva hlavné skupiny názorov. Jedným boli malá skupina radikálnych libertariánov vedených anarchistom Rothbardom. Usilovali sa o minimalizáciu role štátu a Sovietsky zväz nepovažovali za hrozbu, naopak za príčinu studenej vojny považovali antikomunistickú paranoju Ameriky a presadzovali striktný izolacionizmus. Jej vplyv narástol, keď sa v 60-tych rokoch naviazali na novú ľavicu. Na druhej strane to boli konzervatívci, ktorí vítali, že USA sa konečne niekde postaví proti silám medzinárodného ozbrojeného komunizmu, že sa rozhodli jeho expanziu niekde zaraziť. Postupné rozširovanie územia ovládaného komunistickými režimami (Kuba 1959) bolo pre konzervatívcov dôkazom, že stratégia zadržiavania je nesprávna, lebo nie je stopercentne spoľahlivá a oceňovali, že demokratické administratívy Kennedyho a Johnsona sa rozhodli expanziu komunizmu zastaviť v Južnom Vietname. Nesúhlasili však s prostriedkami, aké Johnsonov minister obrany Robert McNamara používal. Navrhovali ísť do vojny naplno, lebo vo vojne nemožno byť na "“pol úväzku". Preto neodmietali ani obmedzené použitie taktických nukleárnych zbraní. Polovičné vedenie vojny spôsobila, že radikálna Nová ľavica sa na konci 60-tych rokov stala hlavnou silou ľavej polovice politického spektra a začiatkom 70-tych rokov sa plne zmocnila Demokratickej strany. Tieto názory potom zastávala Demokratická strana až do prvej polovice 90-tych rokov.
V roku 1968 bol za prezidenta zvolený a v roku 1972 opätovne zvolený republikán Richard Nixon. Nixonovou politikou vo Vietname bol “mier so cťou” – teda stiahnutie amerických vojsk, ale tak, aby Južný Vietnam zostal zachovaný ako nekomunistická krajina. Politika, ktorú aplikovala Nixonova a Fordova administratíva voči komunizmu, bola politikou détente – teda politikou tzv. zmierňovania medzinárodného napätia. Hlavným architektom tejto politiky bol zahranično-politický “realista” Henry Kissinger. V druhej polovici 60-tych rokov minister obrany McNamara rozhodol, že sa umožní Sovietom dosiahnutie nukleárnej parity so spojenými štátmi, pričom obe krajiny budú mať dostatočné množstvo jadrových zbraní na zničenie druhej krajiny. Tento princíp Mutual Assured Destruction (MAD – vzájomne zaručeného zničenia) mal zabezpečiť znemožnenie ktorejkoľvek z oboch mocností podľahnúť pokušeniu iniciovať jadrovú vojnu a zaistí tak stabilný mier. V roku 1972 bola podpísaná dohoda – Anti-Balistic-Misilles (ABM) – obe krajiny nebudú budovať systém raketového dáždnika proti jadrovým zbraniam, práve preto, aby fungovalo MAD. Sovieti skutočne dosiahli paritu s USA v roku 1968, ale zbrojiť neprestali a neskôr dosiahli aj evidentnú nukleárnu prevahu. Tým, že sovieti začali s horúčkovitým budovaním flotily, dosiahli prevahu v nukleárnych zbraniach a už dlhodobo mali konvenčnú prevahu (tá však bola predtým kompenzovaná nukleárnou prevahou Západu) prišlo k dramatickému narušeniu rovnováhy vojenskej moci v sovietsky prospech. V tejto situácii prišla na pomoc konzervatívcom, ktorí voči détente boli vždy kritickí, aj skupina intelektuálov a publicistov, ktorí v minulosti patrili k umiernenej, niektorí aj radikálnej, ľavici, a ktorým sa teraz začalo hovoriť neokonzervatívci. V roku 1976 bol založený Comittee for the Present Danger, ktorý združoval expertov na bezpečnostnú a zahraničnú politiku. Varovali pred sovietskym zbrojným programom a požadovali ukončenie politiky détente a opätovné vyzbrojenie Ameriky. Jimmy Carter bol v roku 1976 zvolený za prezidenta. Staval sa proti “neopodstatnenému strachu z komunizmu” a za hlavný cieľ americkej zahraničnej politiky stanovil presadzovanie ľudských práv vo svete. Na komunistické krajiny táto politika nemala žiaden vplyv, teda mohli pôsobiť len na autoritatívne proamerické režimy (Irán, Nikaragua). Tento tlak však spôsobil len kolaps režimov a nástup Chomejního fanaticko-protiamerickej islamskej teokracie v Iraku, či prosovietskych a prokubánskych sandinistov v Nikaragui. Toto všetko prispelo k tomu, aby sa prezidentom stal Ronald Reagan, ktorý veril v “pochod slobody”, v to, že spoločnosť, v ktorej sú ľudia slobodní a vládnu si sami, je nadradená totalitarizmu a má byť pred ním nielen bránená, ale aj sama sa má zaslúžiť o posunutí hraníc slobody vo svete. Bol prvým prezidentom , ktorý uplatnil stratégiu oslobodzovania. Nehodlal slobodný svet len brániť, ale prešiel do protiútoku. V západnej Európe boli rozmiestnené nové jadrové rakety, odborový zväz Solidarita tajne dostával materiálnu pomoc, bola poskytnutá priama pomoc guerillám bojujúcim proti miestnym komunistickým režimom. V roku 1983 Reagan priamou vojenskou intervenciou zvrhol marxistický režim na Grenade. Grenada, malý ostrov v Karibiku, mal obrovský psychologický význam. Bola prvou krajinou, ktorá bola komunizmu zbavená. Do tej doby komunizmus len expandoval – každú krajinu ktorej sa zmocnil si podržal. Grenada bola prvým úspechom stratégie oslobodzovania. Asi najdôležitejším však bol Reaganov program Strategickej obrannej iniciatívy (SDI) – tzv. “hviezdnych vojen” – ktorý začal roku 1983. Mal nad Amerikou vybudovať protiraketový dáždnik – systém schopný zachytiť vo vzduchu letiace rakety a ničiť ich. Jeho vybudovanie by bolo dramatickým zvrátením nukleárnej rovnováhy. SDI Sovietov skutočne deprimoval. Práve pod jej vplyvom dospel Gorbačov k presvedčeniu, že sovietsky systém sa musí zásadne reformovať.
Všetko zmenila iracká agresia proti Kuvajtu v lete 1990. V tom čase mal iracký diktátor Saddam Hussein tretiu najpočetnejšiu armádu na svete, pokúšal sa získať zbrane hromadného ničenia, a keby k ropným poliam v Iraku pripojil aj Kuvajtské, kontroloval by tretinu svetových zásob ropy. Strategický záujem Západu na tom, aby jeden nezodpovedný tyran nemal takú moc nad energetickou surovinou, na ktorej je závislá ekonomika Západu, ako aj potreba potrestať nevyprovokovanú agresiu voči inej krajine, ktorá keby nebola potrestaná, mohla slúžiť ako precedens povzbudzujúci všetkých potencionálnych agresorov všade na svete, viedli konzervatívcov k obhajobe vojny proti Iraku. Ľavica, už tradične odmietajúca použitie vojenskej sily Západu už od dôb Vietnamskej vojny, sa snažila vojne zabrániť. Používala obrazy ako: krv kvôli rope potečie prúdom, hodnota krvi bude nižšia ako hodnota ropy. Vojnu tiež odmietala malá, ale hlučná skupina na pravici, ktorú tvorili paleokonzervatívci a niektorí libertariáni. Zatiaľ čo ľavica považovala použitie americkej vojenskej sily v zahraničí za nemorálne, pravicoví izolacionisti hovoria o plytvaní amerických životov a prostriedkov v prospech druhých krajín a národov, ktoré nestoja za to.
Názory súčasnej pravice na zahraničnú politiku sú reprezentované paleokonzervatívcami a libertariánmi, neokonzervatívcami, a konzervatívnymi internacionalistickými realistami. Paleokonzervatívci a libertariáni sú izolacionistami. Neokonzervatívci sa domnievajú, že údelom Ameriky je šírenie demokracie vo svete (naväzujú na Wilsona), boli za aktívnu účasť Ameriky v balkánskom konflikte. Predstaviteľmi tohoto smeru sú Muravchik, Kagan. Hlavným prúdom americkej pravice v zahraničnej politike sú však konzervatívni internacionalistickí realisti. Podľa nich nemá byť Amerika ani izolacionistická, ani nemá viesť globálnu krížovú výpravu za nejaký ideál. Naopak, má byť aktívna vo svete a má spolupracovať so svojimi spojencami a pritom sledovať svoje národné záujmy. V praxi sa má riadiť selektívnym internacionalizmom – nie všetky regióny sú pre Ameriku rovnako dôležité. Pre Ameriku sú dôležité: Európa (ekonomický partner + tradičný spojenec), Blízky a Stredný východ (energetické zdroje Západu + tradičný spojenec Izrael) a Ďaleký východ (dynamicky sa rozvíjajúci región, vzostup Číny ako novej mocnosti + tradiční spojenci Japonsko, Južná Kórea a Tchaj-wan). Tento prúd presadzoval rozšírenie NATO, ale nie intervenciu amerických pozemných jednotiek na Balkáne. Tento prúd je reprezentovaný think-tankom Heritage Foundation, časopisom National Review.
Filozoficko-politické smery v USA možno rozdeliť na dva základné - liberálny a konzervatívny - sprevádzané ďalšími, ktoré sú však marginálne. Aj tieto sa však odlišujú od tých európskych. V rámci týchto smerov sa objavovali prúdy, ktoré sa pokúsime priblížiť – ich odlišnosti, filozofické základy.
Americký konzervativizmus sa odlišuje od britského v troch rysoch:
Okrem týchto troch odlišností od britského konzervativizmu sa ešte v niektorých aspektoch líši od všetkých ostatných konzervativizmov:
Americkí konzervatívci sa domnievali, že v 20. Storočí došlo k opusteniu tradície Otcov zakladateľov, tradície, ktorú hodlali konzervovať. Americký konzervativizmus bol preto vymedzením sa voči americkému liberalizmu a práve vzťah liberalizmu k tradícii Otcov zakladateľov je kľúčovým k pochopeniu konzervativizmu v USA.
Otcovia zakladatelia boli whigovia. Toryovská zložka politického spektra Británie v Amerike absentovala, pretože toryovci boli stranou porazenou vo Vojne za nezávislosť. Preto klasický liberalizmus bol spoločným rámcom amerického života. Amerika bola súčasne veľmi konformná k morálnej tradícii: náboženstvo hralo v živote Američanov vždy mimoriadne významnú úlohu. USA sú jedinou krajinou, kde žiadna cirkev nebola nikdy etablovaná, preto cirkvi boli vnímané ako strážci a obhájcovia slobody. To bol výrazný rozdiel od kontinentálneho racionalistického liberalizmu a spoločný rys s klasickým konzervativizmom. Amerika bola individualistická v zmysle právneho poriadku, bola však neindividualistická v zmysle života a spolupráce jednotlivých ľudí v miestnych komunitách.
Tento konsenzus Ameriky začal byť spochybňovaný až na konci minulého storočia filozofom pragmatizmu Johnom Deweym. Rovnako ako Otcovia zakladatelia obhajoval slobodu a demokraciu ale z inej pozície. Relativista Dewey popieral reálnu existenciu absolútnej pravdy. Považoval prirodzené právo za predsudok a hodnoty za konvenciu, preferenciu občanov. Z relativizmu vyvodil potrebu demokracie: ak nie je žiadna pravda absolútna, verejný život organizujme podľa priania väčšiny. Tieto názory zavádzalo do politickej a ekonomickej praxe Progresívne hnutie. Nemožno ho však stotožňovať s európskym socializmom tej doby, pretože progresívci nepresadzovali znárodňovanie alebo štátne riadenie ekonomiky, len štátnu reguláciu ekonomiky.
Skutočným krokom k socializmu bolo až víťazstvo demokrata Franklina Delano Roosevelta (prvý otvorene ľavicový prezident USA – synovec Theodora Roosevelta a člen administratívy vo vláde Wilsona) v roku 1932, ktorým začala liberálna revolúcia. Americká ľavica, ktorá bola sociálno-demokratická v ekonomike a relativistická vo svojich filozofických základoch dostala v USA označenie liberalizmus. Liberalizmus sa v USA stal označením názorov Deweyho, že štát (federálna vláda) má aktívne sa starať o blahobyt občana prostredníctvom intervencií do ekonomiky a financovania rozsiahlych korporativistických programov znižujúcich nezamestnanosť a zvyšujúcich životnú úroveň (súhrnne označovaná ako New Deal). A jej odporcovia, teda stúpenci obmedzenej role štátu, predovšetkým federálnej vlády, ekonomického liberalizmu, kapitalizmu, hodnotového absolutizmu a morálneho tradicionalizmu – teda v podstate názorov Otcov zakladateľov – dostali označenie konzervatívci. Pravica, ako taká, bola v intelektuálnej kríze a zdalo sa, že dôjde k jej úplnému kolapsu.
Roosevelt hneď v prvý rok svojho prezidentovania oficiálne uznal ZSSR a obnovil s ním diplomatické styky. Rooseveltove pokusy o zavedenie “plánovitého kapitalizmu”, jeho sociálne zákony. Bol to aj jediný prezident USA, zvolený štyrikrát za sebou. Bol prezidentom, ktorý “prijal” (pretože Kongres bol v tom čase ochotný prijať jednohlasne prakticky akékoľvek opatrenie, ktoré by napomohlo v ekonomickej oblasti) mnoho zákonov – zákon AAA (Agricultural Adjustment Act), plán ako poľnohospodárom kompenzovať dobrovoľné obmedzenie výroby. Štát platil farmárom za to, že nesiali a nesadili, a iné. Roosevelt bol tiež prezidentom, ktorému veľké množstvo zákonov Najvyšší súd vyhlásil za protiústavné, ktorý sa pokúšal z tohoto dôvodu dosadiť do Najvyššieho súdu svojich stúpencov a keď sa mu to nepodarilo presadiť cez Kongres dosadil ich inými cestami. Výrazne tým stratil na dôveryhodnosti a aj demokrati opúšťali svojho vodcu, ktorý začal byť obviňovaný, že chce byť diktátorom.
Revolta radikálnych odporcov liberalizmu, z ktorej sa v roku 1955 sformoval americký konzervativizmus proti liberalizmu začala revoltou (1) klasických liberálov, v Amerike označovaných ako libertariáni, vydaním knižky Fridricha Augusta von Hayeka Cesta do otroctva. Hlásali návrat k obmedzenej moci štátu, devolúciu centrálnej moci.
Druhá zložka, (2) klasický konzervativizmus alebo tradicionalizmus, vystúpila s kritikou modernej spoločnosti. Richard Weaver kritizoval relativizmus a nachádza tragický omyl západnej civilizácie v 14. Storočí v nominalizme Williama Occama, popierajúceho reálnu existenciu transcendentálnych univerzálií. Jeho dedičom sa stal liberalizmus, relativizujúci hodnoty civilizácie, tým ju oslabujúci a umožňujúci preto nástup totalitných ideológií 20. storočia. Do tohoto prúdu patrili tiež Erik Voegelin, Leo Strauss, Russel Kirk, Robert Nisbet.
Americká predvojnová pravica bola izolacionistická, povojnový konzervativizmus bol presvedčeným zástancom studenej vojny a zničenia komunistického impéria. K tejto zmene došlo vďaka pôsobeniu (3) antikomunistickej zložky americkej pravice. Antikomunizmus bol presvedčením o nevyhnutnosti zničiť komunizmus, a to i silou zbraní, ak to nepôjde inak (Eastman, Dos Passos).
Z týchto troch prúdov sa v polovici 50-tych rokov sformuloval americký konzervativizmus. Najväčšiu zásluhu na tom mal William F. Buckley, Jr. A asi politicky najvýznamnejší časopis, ktorý založil – National Review. National Review sa hneď na začiatku vymedzilo proti názorom, ktoré z hľadiska konzervativizmu považoval za herézou. Tou bolo zdôrazňovanie jednej z troch zložiek a odpor k dvom zvyšným. Buckley bol koncom 50-tych rokov považovaný za hovorcu konzervativizmu v Amerike. Jeho spolupracovníkmi sa stali z tých najznámejších napríklad fuzionista Frank Meyer, Max Eastman, Brent Bozell, Willmoore Kendall, John Dos Passos. Mnohí z nich boli v minulosti sympatizantmi, alebo aj výraznými postavami komunistického hnutia. Ďalšiu konfrontáciu ľavice s pravicou priniesla osobnosť senátora McCarthyho. Aj keď časť konzervatívcov považovala McCarthyho za nezodpovedného populistu, ktorý svojimi prehnanými obvineniami diskredituje dobrú vec antikomunizmu, väčšina sa domnievala, že McCarthy aj napriek týmto chybám má v podstate pravdu: v Amerike dochádza ku komunistickej infiltrácii štátnej správy (McCarthy obviňoval americkú vládu z toho, že v štátnej službe pracuje z 80% komunisti). Americká ľavica spochybnila celý tento princíp. Tvrdila, že každý má právo na svoj názor a môže ho prezentovať, nik nemá čo skúmať názory svojich občanov (tým sa prihlásila k myšlienke otvorenej spoločnosti).
Na začiatku 60-tych rokov viacero liberálov napadlo americký konzervativizmus ako oportunistický pokus spojiť nezlúčiteľné: tradicionalizmus, ktorý nemá v Amerike tradíciu, s klasickým liberalizmom. Preto je nekonzistentný a neamerický. Frank Meyer obhajoval slobodu jednotlivca ako najvyšší politický ideál. Pokúšal sa zmierovať slobodu jednotlivca s objektívnym morálnym poriadkom, slobodu považoval za najvyšší politický cieľ, zatiaľ čo cnosti za cieľ života človeka. Pretože sloboda ako najvyšší cieľ politického poriadku je odôvodňovaná morálne, má transcendentnú hodnotu a je dôležitejšia ako život v jeho biologickom rozmere. Z tejto klasicky liberálnej pozície kritizoval tradicionalistov Kirka a Nisbeta, pretože sú ochotní slobodu obmedziť v záujme cností a tradícií. Meyer tvrdil, že úplná sloboda, sloboda vybrať si medzi cnosťou a neresťou, je najvyšším politickým cieľom. Súčasne ale súhlasil s tradicionalistami, že cnosť je skutočne najvyšším cieľom človeka a úsilia o cnosť je zmyslom jeho života. Ak je človek slobodný, jeho sloboda je len prostriedkom k tomuto cieľu. Ak je človek slobodný, častokrát má tendenciu vybrať si skôr neresť než cnosť. Sloboda cnosť síce umožňuje, ale vôbec nezaručuje. Ak sa má jednať o cnosť, musí byť dobrovoľne vybraná Ak je človek prinútený k určitému konaniu nemožno toto konanie nazvať cnosťou. Konzervatívci prijali Meyerovu koncepciu, pretože im poskytovala spoločný rámec pre vzájomný dialóg. Neposledným dôvodom bol nástup vychádzajúcej hviezdy konzervatívnej politiky, senátora Goldwatera, ktorého hodlali konzervatívni intelektuáli dosadiť do Bieleho domu.
Začiatkom 60-tych rokov sa začalo presadzovať v Republikánskej strane mladá generácia konzervatívcov ovplyvnených názormi National Review a v roku 1964 kandidovali na prezidenta charizmatického senátora Barryho Goldwatera z Arizony. Goldwater bol vo vnútornej politike stúpencom prísneho konštitucionalizmu – striktného výkladu Ústavy, podľa ktorého má federálna vláda len tie právomoci, ktoré sú jej explicitne pridelené. Bol odporcom nárastu moci federálnej vlády. V zahraničnej politike bol militantným antikomunistom, prísnym kritikom politiky appeasementu voči Sovietskemu zväzu a stúpencom názoru, že cieľom zahraničnej politiky má byť víťazstvo nad ZSSR – tolerovaný mier môže víťazstvo len nasledovať, nie mu predchádzať. Goldwaterova kampaň bola prejavom mimoriadneho idealizmu na pravicu a stala sa dodnes niečím ako legendou. Avšak rozdiel medzi idealizmom pravice a ľavice 60-tych rokov vidieť na príklade toho, čo bolo pre nich nemysliteľné. Pre ľavicu bola nemysliteľná atómová vojna, tej sa chceli vyhnúť za každú cenu. Pre pravicu bolo nemysliteľné zmierenie sa so stratou slobody, bolo nepredstaviteľné, aby kedykoľvek akceptovali jej stratu a vymenili ju za čokoľvek iného (napr. mier), všetko ostatné bolo menej dôležité. Na otázku “Radšej červení, alebo mŕtvi?” dávali rozdielne odpovede. Ľavica sa skôr prikláňala k názoru “radšej červení ako mŕtvi”, zatiaľ čo pravica zastávala názor opačný, aj keď trochu modifikovaný. Podľa nich nejde o vylučujúce sa alternatívy, lebo kapitulácia prežitie nezaručuje, zatiaľ čo obrana slobody dáva nádej na prežitie a zároveň uchrániť slobodu. Ústredným sloganom Goldwaterovej kampane bolo: “In your heart, you know he is right”, čím chcel zdôrazniť, že sme vnútorne slobodné bytosti a máme možnosť robiť to, o čom vo svojom vnútri vieme, že je správne. Radšej prehrať s ideálmi správnymi, ako zvíťaziť so zlými. Americká ľavica spustila proti nemu tvrdú ohováračskú kampaň. Bol označovaný za rasistu, nepriateľa chudobných a vojnového štváča, ktorý chce rozpútať atómovú vojnu. Táto špinavá kampaň viedla ku Goldwaterovmu volebnému debaklu. Ale práve táto porážka mala na konzervatívne hnutie elektrizujúci účinok. O dva roky po Goldwaterovej porážke bol v roku 1966 zvolený za guvernéra Californie človek s rovnakými názormi – Ronald Reagan.
Na konci 60-tych rokov došlo v Amerike k výraznému posunu, ktorý nakoniec viedol k posilneniu konzervatívcov. Jeho príčinou bol rozpad ľavice na starú a Novú a dramatický nástup radikálnej Novej ľavice, sprevádzaná rasovými nepokojmi, študentskými revoltami na univerzitách a vznikom tzv. Counterculture. Konzervatívci vo svojej kritike liberálnej Ameriky 20. Storočia pripisovali svojim odporcom intelektuálny omyl, nie zlý zámer. Nová ľavica toto všetko odvrhla, stala sa antiamerickou v zmysle odcudzenia sa od vlastnej spoločnosti. Podľa pravice to bolo priamym dôsledkom ľavicových názorov a programov: Counterculture, študentské nepokoje, sexuálna revolúcia, “Woodstock generation”, to všetko videla ako dôsledok relativistického deweyizmu. Konzervatívci sa ocitli v novej pozícii: z kritikov Ameriky 20. Storočia sa stali ich obhajcami. Stávajú sa tým pre Američanov prijateľnejší. Títo ľudia boli predtým odpudzovaní ekonomickými názormi konzervatívcov, teraz boli zaskočení liberálnymi programami “affirmative action” (pozitívna diskriminácia v prospech černochov v prijímaní na školy a do zamestnania). V politike táto aliancia dostala názov Nová väčšina. V praxi viedla k víťazstvám Richarda Nixona (1968 a 1972).
V roku 1972 Nová ľavica ovládla Demokratickú stranu. Táto udalosť spôsobila odchod význačnej časti pôvodne liberálnych intelektuálov, ktorí neskôr dostali označenie neokonzervatívci a stali sa integrálnou súčasťou pravice. Zjednodušene povedané, boli to stúpenci tradičnej demokratickej politiky pred nástupom Novej ľavice na konci 60-tych rokov. Týmito intelektuálmi boli ľudia ako Irving Kristol, Jeane Kirkpatrick(ová), Michael Novak, Seymour M. Lipset, Peter Berger, Samuel Huntington (zväčša židovskí myslitelia). Spočiatku sa ani tak nejednalo o ich posun doprava, ako skôr o útek ľavice viac doľava.
Paleokonzervatívci je pomenovanie pre skupinou okolo mesačníka Chronicles, ktorý vydáva Rockford Institute v Illinois. Sú to väčšinou Južania a ľudia zo Stredozápadu. Výraznými osobnosťami tohoto hnutia sú Thomas Fleming, Samuel Francis (hlavný ideológ paleokonzervativizmu). Sú to kultúrni tradicionalisti, ekonomickí protekcionisti, stúpenci izolacionizmu, decentralizácie a štátnej politiky, ktorá by preferovala bielu strednú vrstvu, nezriedka sú obviňovaní z rasizmu, majú výrazný odpor voči neokonzervatívcom (hovoria o nich ako o židovských intelektuáloch a publicistoch, ktorí patrí viac Izraelu ako Amerike). Paleokonzervatívci a extrémni libertariáni (Rothbard, Rockwell – požadujú dramatickú redukciu štátu a súčasne úplné stiahnutie Ameriky z medzinárodného diania) sa v roku 1991 združili v tzv. John Randolph Club.